za totality síce prebehla Bratislavou šuškanda, že na hraniciach kohosi dotrhali psy, ale veľmi rýchlo zapadla prachom zabudnutia. Nakoniec, nebolo to nič prekvapujúce, všetci sme vedeli, že železná opona je výdatne zmáčaná krvou. A tak som meno Hartmut Tautz prvýkrát počul až v roku 2016. Od mojich dnes už kamarátov z Ústavu pamäti národa. Vtedy náš úmysel dôstojne si pripomenúť 30. výročie tragickej smrti Hartmuta Tautza sa napokon zhmotnil do odhalenia napohľad nenápadného, ale popritom jedného z najvydarenejších pamätníkov aké u nás vôbec stoja. Autorom je výtvarník Fero Guldan a nachádza sa neďaleko miesta, kde k tragédii došlo, na konci Kopčianskej cesty v bratislavskej Petržalke.                                                              

na konci cesty za slobodou je brutálna smrť

Čo sa udialo 8. augusta 1986 v kukuričnom poli na československo-rakúskych hraniciach v PetržalkeV to osudné leto sa osemnásťročnému Hartmutovi Tautzovi z východonemeckého Magdeburgu doslova zrútil svet. Jeho rodina mala príbuzných v západnom Berlíne a tak ich sledovala smutne známa STASI. Tautzov otec to nevydržal a zomrel na infarkt. Hartmut nadovšetko miloval hudbu a túžil hrať na klarinete. No režim mu nedovolil študovať a tak mal po maturite nastúpiť na vojenský výcvik. Subtílny, sotva päťdesiatkilový Hartmut, sa nesmierne bál šikanovania, navyše nedovolili mu ani len hrať vo vojenskej kapele. Rozhodol sa preto emigrovať do slobodného sveta. Vybral si Bratislavu, ktorú vo vtedajšej NDR naivne považovali za vhodné miesto na útek. Ako slabý plavec sa na rozdiel od väčšiny svojich krajanov neodvážil preplávať Moravu. Z Petržalky bolo vidieť do Rakúska a preto si zvolil útek po súši. Podarilo sa mu prestrihať sa cez prvý ostnatý plot, no keď prekonával druhú, tzv. signálnu stenu, spustil sa alarm. Pohraničiarske psy, pustené na voľno, Hartmuta dostihli v kukuričnom poli, len 22 metrov od štátnej hranice. Nasledujúci masaker sa udial krátko pred pol jedenástou večer. To čo nasledovalo sa ani nedá pochopiť. Pohraničiarska hliadka našla dotrhaného chlapca ležať bezvládneho na zemi. Podľa vyšetrovacieho spisu krvácal, mal z časti oskalpovanú hlavu, znetvorenú tvár, dohryzené končatiny, trup...  Neposkytli mu žiadnu pomoc. Namiesto toho začali vyšetrovať. Prehľadávali jeho veci a okolie, kontrolovali doklady, do nemoty sa ho pýtali, kto je, čo je, čo tam robí, či nemá komplicov... Jediné čo ešte dokázal zašepkať, bolo tichučké „hilfe“. Keďže „odmietal vypovedať“ odviezli ho na rotu. Až oveľa neskôr, už fakticky zomierajúceho, ho konečne dopravili do vojenskej nemocnice na Patrónke. Neskoro. Tam deviateho augusta 1986 o 1:15 hod. svoj sen o slobode dosníval.  

smutné a absurdné

Jediní, ktorí sa k Hartmutovi Tautzovi zachovali ľudsky a zároveň si nepošpinili svedomie, boli patológovia Jaroslav Sochor a Milan Kokavec. Z ich pitevnej správy je zrejmé, že Tautz zomrel na dôsledky krvácania a následného šoku. Inými slovami, na neposkytnutie včasnej pomoci. To sa samozrejme nepozdávalo súdruhom z vojenskej prokuratúry. Vyšetrovateľ prokuratúry, Tibor Gaplovský, človek bez lekárskeho vzdelania, do správy bohorovne uviedol, že smrti Hartmuta Tautza sa nedalo nijako zabrániť ani včasnou lekárskou pomocou. Mimochodom, jeho hviezdnou kariérou neotriasol ani rok 1989 a do dôchodku odišiel ako generál železničnej polície.