jeho nová centristická strana Jašar sa v niektorých júlových prieskumoch dostala pred Netanjahuov Likud. A Gadi Eisenkot začal premiéra predbiehať aj v hodnotení, koho Izraelčania považujú za vhodnejšieho predsedu vlády. Stal sa tak najvážnejším osobným vyzývateľom najdlhšie slúžiaceho premiéra v dejinách Izraela.
Eisenkotov vzostup nie je založený na oslnivej rétorike. Na pódiu pôsobí zdržanlivo a jeho prejavy nemajú Netanjahuovu dramatickosť. Práve to však časť verejnosti vníma ako prednosť. Eisenkot sa prezentuje ako neokázalý profesionál, nestavia sa do roly spasiteľa národa ani netvrdí, že iba on ho vie ochrániť. Štát zároveň nepovažuje za nástroj presadzovania osobných záujmov. Analytici ho opisujú ako „antipolitika“ – vyzerá skôr ako sused či kolega, nie ako celoživotný stranícky aparátnik.
z Eilatu na čelo armády
Gadi Eisenkot sa narodil v roku 1960 v Tiberiade židovským prisťahovalcom z Maroka a vyrastal v juhoizraelskom Eilate. Jeho priezvisko znie nemecky a má nelichotivý význam: doslova „železné výkaly“. Nejde však o pozostatok čias, keď úrady v nemecky hovoriacich krajinách prideľovali Židom aj ponižujúce priezviská. Jeho rodina sa pôvodne volala Azenkot, čo je amazighské meno označujúce jeleňa. Dnešná verzia zrejme vznikla chybným prepisom po príchode Gadiho otca do Izraela.
Eisenkotova životná dráha sa výrazne líši od Netanjahuovej. Kým Netanjahu strávil časť mladosti a štúdií v Spojených štátoch a väčšinu kariéry v politike, Eisenkot vyrastal v robotníckej rodine na izraelskej periférii a takmer celý dospelý život zasvätil armáde. Vstúpil do nej v roku 1978 a slúžil v brigáde Golani, jednej z najznámejších peších jednotiek IDF, nasadzovanej najmä pri obrane severu krajiny. Počas 41-ročnej kariéry jej neskôr aj velil.
Keď ho Netanjahuova vláda v roku 2015 vymenovala za náčelníka generálneho štábu, stal sa prvým Izraelčanom marockého pôvodu na najvyššom poste izraelskej armády. Vo funkcii pôsobil štyri roky, počas ktorých Izrael uskutočnil obmedzené vojenské operácie proti teroristickým organizáciám Hamas v Gaze a Hizballáh v Libanone a podnikal kroky na podporu sýrskej opozície. Do tohto obdobia spadalo aj niekoľko sabotáží a kybernetických útokov proti zariadeniam a vysokopostaveným predstaviteľom spojeným s iránskym jadrovým programom. Celkovo sa však Eisenkotovo funkčné obdobie hodnotí ako relatívne pokojné.
centrista, ale nie holubica
Eisenkot býva zaraďovaný do politického stredu, to však neznamená, že je umiernený v tradičnom európskom zmysle. Je bezpečnostným jastrabom a jeho meno sa spája s takzvanou doktrínou Dahíja, pomenovanou podľa šiítskeho predmestia Bejrútu ovládaného Hizballáhom. Jej základom je použitie drvivej a neúmerne silnej odvety proti územiam, z ktorých nepriateľ útočí na Izrael, aby sa obnovilo odstrašenie a nepriateľovi sa znemožnilo využívať civilné oblasti ako vojenskú infraštruktúru.
„Kým Eisenkotov syn a synovci bojovali a padli, premiérov syn Yair žil počas vojny v Miami pod ochranou platenou štátom.“
Eisenkot preto Netanjahua nekritizuje za „nadmerné“ používanie sily. Naopak, v niektorých prípadoch mu vyčíta nerozhodnosť, absenciu jasnej stratégie a prílišné podriaďovanie bezpečnostných rozhodnutí americkému tlaku či koaličným záujmom. Podporuje dvojštátne riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu, pričom veľké bloky židovských osád a údolie Jordánu na západnom brehu chce ponechať pod izraelskou kontrolou, lebo ich považuje za dôležité pre bezpečnosť krajiny. Zároveň však vidí regionálnu spoluprácu a diplomatické dohody ako súčasť dlhodobej izraelskej bezpečnosti.
vojna ako osobná tragédia
Do politiky Eisenkot vstúpil pred voľbami v roku 2022. Pripojil sa k aliancii Národná jednota vedenej Bennym Gantzom. Po útoku Hamasu zo 7. októbra 2023 spolu s ním vstúpil do Netanjahuovej mimoriadnej vlády národnej jednoty, v ktorej sa stal ministrom bez portfólia a členom užšieho vojnového kabinetu.
Masaker a následná vojna, ktoré traumatizovali celú izraelskú spoločnosť, sa pre Eisenkota stali aj osobnou katastrofou. V decembri 2023 padol v Gaze jeho 25-ročný syn Gal Meir, o deň neskôr zahynul jeho synovec Maor a neskôr aj ďalší synovec. Strata troch blízkych príbuzných mu dala osobitnú morálnu autoritu v krajine, kde sa nerovnomerné rozdelenie vojenskej záťaže stalo predmetom jedného z najostrejších a najcynickejších politických sporov. Zatiaľ čo armáda zápasí s nedostatkom vojakov a záložníci opakovane opúšťajú svoje rodiny a zamestnania, ultraortodoxné strany naďalej požadujú rozsiahle výnimky zo služby aj štátne dotácie a niektorí radikálni rabíni podnecujú nepriateľstvo či dokonca násilie voči armáde. Kneset 14. júla schválil zákon dočasne chrániaci študentov ješív, ktorí sa vyhýbajú službe, pred zatknutím a trestným stíhaním, hoci Najvyšší súd jeho účinnosť už nasledujúci deň pozastavil.
Kontrast s Netanjahuovou rodinou v tomto bije do očí. Kým Eisenkotov syn a synovci bojovali a padli, premiérov syn Yair žil počas vojny v Miami pod ochranou platenou štátom. Zo zahraničia dokonca vulgárne útočil na opozíciu aj bezpečnostné zložky, ich predstaviteľov spájal so „zradou“ či pokusom o vojenský prevrat.
V júni 2024 Národná jednota z vlády odišla. Eisenkot Netanjahuovi vyčítal, že jednotlivé taktické úspechy armády vydáva za ucelenú politickú a vojenskú stratégiu. Vojnový kabinet podľa neho nedokázal predložiť realistický plán na oslabenie Hamasu, návrat rukojemníkov, ukončenie vojny ani vytvorenie stabilného povojnového usporiadania v Gaze.
ani doprava, ani doľava: rovno
V roku 2025 Eisenkot opustil Gantzovu Národnú jednotu a založil vlastnú stranu Jašar, čo hebrejsky znamená „rovný“, „priamy“, ale aj „čestný“ či „správny“. Názov inšpirovala veta oslobodeného rukojemníka Eliho Šarabiho, podľa ktorého návrat rukojemníkov nebol otázkou pravice alebo ľavice, ale toho, čo je správne – jašar.
Strana sa snaží spojiť bezpečnostne pravicových voličov s liberálnym stredom. Sľubuje vyšetrenie zlyhaní zo 7. októbra nezávislou štátnou komisiou, obnovu zničeného juhu a severu krajiny, posilnenie školstva a zdravotníctva, limitovanie postu premiéra na dve funkčné obdobia. Jašar chce zachovať Izrael ako židovský a demokratický štát založený na hodnotách Deklarácie nezávislosti.
„Eisenkotova sila spočíva v kombinácii vlastností, ktoré sa v izraelskej politike nevyskytujú často.“
Eisenkot nevníma Netanjahua iba ako politického protivníka, ale ako premiéra, ktorý po 7. októbri odmietol prevziať politickú zodpovednosť, podriadil rozhodovanie štátu prežitiu svojej koalície a snahe mariť súdny proces vedený proti nemu, teraz namiesto spájania spoločnosti ďalej prehlbuje jej rozdelenie. Podľa Eisenkota Izrael potrebuje vedenie, ktoré bude hovoriť pravdu a uprednostňovať záujmy štátu pred tými osobnými.
proti „reforme“ súdnictva
Eisenkot vládne zmeny súdnictva nenazýva „reformou“, ale „režimovým prevratom“. Už pred 7. októbrom varoval, že konflikt okolo súdnictva rozkladá vnútornú súdržnosť krajiny a poškodzuje pripravenosť armády. Na rozdiel od radikálnejších odporcov vlády však nechce iba obnoviť stav spred roku 2023. Program Jašaru počíta s prijatím izraelskej ústavy alebo aspoň tzv. základného zákona, ktorý by jasnejšie rozdelil právomoci medzi parlament, vládu a súdy. Strana deklaruje, že Kneset má zostať suverénny, vláda musí mať schopnosť presadzovať svoju politiku, no súdnictvo má byť silné, nezávislé a schopné kontrolovať výkonnú a zákonodarnú moc.
Keď Netanjahuova vláda v júli 2026 vyhlásila, že nebude rešpektovať rozhodnutie Najvyššieho súdu týkajúce sa mediálneho regulátora, Eisenkot reagoval jednoznačne: „V právnom štáte sa rešpektuje zákon a vykonávajú sa rozhodnutia Najvyššieho súdu. Kto sa vyhráža opakom, poškodzuje demokraciu a vedie Izrael k nebezpečnej anarchii.“
služba pre všetkých
Najväčšou politickou skúškou pre Eisenkota však môže byť spor o vojenskú službu ultraortodoxných mužov. Jeho heslom je „služba pre všetkých“. Jašar chce zaviesť povinnú vojenskú alebo národnú službu pre všetkých občanov vrátane charedim a izraelských Arabov, hoci v rámcoch prispôsobených jednotlivým skupinám. Prednosť má mať vojenská služba, no tam, kde nie je vhodná, má nasledovať civilná služba v zdravotníctve, záchranných zložkách, školstve alebo sociálnej oblasti.
Po schválení zákonov, ktoré chránia ultraortodoxných odporcov vojenskej služby pred zatknutím a stavajú štúdium Tóry takmer na úroveň služby v armáde, Eisenkot obvinil Netanjahua, že „uprostred ťažkej vojny sa rozhodol oslabiť armádu“ a bezpečnosť krajiny. Kým bežní vojaci a záložníci musia slúžiť dlhšie, vláda podľa neho legalizovala nerovnosť výmenou za podporu ultraortodoxných strán.
Nie je však proti ultraortodoxným ako takým. V júli 2026 pripustil, že po voľbách môže spolupracovať so sefardskou ultraortodoxnou stranou Šas, pokiaľ prijme tri základné zásady: Izrael ako židovský a demokratický štát, hodnoty Deklarácie nezávislosti a povinnosť každého občana absolvovať vojenskú alebo národnú službu.
Eisenkot pritom prezradil aj osobný detail: jeho vlastná matka volila tridsať rokov stranu Šas a nebolo jednoduché presvedčiť ju, aby podporila Jašar. Pripomenul, že mnohí voliči Šasu slúžia v armáde a že strana má silné sionistické prvky. Tým sa snaží oddeliť tradičných a nábožných voličov od tých ultraortodoxných politických elít, ktoré požadujú plošné výnimky.
základná otázka: Dokáže zostaviť vládu?
Eisenkotova sila spočíva v kombinácii vlastností, ktoré sa v izraelskej politike nevyskytujú často. V oblasti bezpečnosti má dôveryhodnosť bývalého generála, je mizrachi, konkrétne marockého pôvodu, vďaka čomu môže osloviť tradičných voličov Likudu, a používa umiernený jazyk prijateľný pre politický stred. Jeho osobný príbeh zároveň zosobňuje obetu, ktorú vojna žiada od izraelských rodín.
Jeho slabinou je samotná politika. Netanjahu vie skúsene ničiť a delegitimizovať súperov aj tým, že skladá zdanlivo nerealistické koalície. Eisenkot nie je prvým bývalým náčelníkom generálneho štábu, ktorý sa pokúša Netanjahua vytlačiť z čela krajiny. Ehud Barak ho v roku 1999 ako jediný porazil v priamych voľbách predsedu vlády. Netanjahu neskôr politicky prežil výzvy ďalších bývalých šéfov armády: Šaula Mofaza a predovšetkým Bennyho Gantza. V rokoch 2019 a 2020 proti nemu navyše stála aliancia Modrobieli, v ktorej boli spolu s Gantzom aj ďalší dvaja bývalí náčelníci generálneho štábu, Moše Ja’alon a Gabi Aškenazi. Hoci Modrobieli v septembri 2019 získali o jeden mandát viac než Likud, Gantz nedokázal zostaviť vládu a napokon „samovražedne“ vstúpil do koalície vedenej Netanjahuom.
Táto história je pre Eisenkota varovaním. Môže voľby vyhrať, no nezískať 61 poslancov potrebných na zostavenie vlády. Bude musieť presvedčiť Šas, aby ustúpil v otázke vojenskej služby, alebo sa oprieť o arabské strany, čo pravica využíva na útoky proti nemu.
Jeho kandidatúra však ukazuje, ako sa zmenila izraelská politika po 7. októbri. Eisenkot neponúka menej vojenský Izrael. Ponuka bezpečnejší štát, ktorý má byť strategickejší, menej personalizovaný a spravodlivejší voči tým, ktorí ho bránia. Jeho hlavné posolstvo znie, že najväčšou hrozbou pre Izrael nie sú iba nepriatelia za jeho hranicami, ale aj strata dôvery medzi občanmi, armádou a vedením krajiny. Práve v tom je jeho výzva proti Netanjahuovi najnebezpečnejšia. Eisenkot sa nesnaží dokázať, že je mäkší, ale zodpovednejší. A to Izrael potrebuje ako soľ.