ahojte, ja tu chcem s vami byť

Jedného dňa v roku 1952 vošiel do triedy číslo 8 obyčajný páskovaný kocúr, sadol si do uličky medzi lavicami a začal si čistiť srsť – triedy vtedy nezvykli zatvárať kvôli vetraniu. Bol to pravý mačací frajer, ktorý keď niekam príde, správa sa, ako keby tu bol odjakživa, ale zároveň mal v sebe pokoj filozofa. Deti sa naň nevrhli, tešili sa z jeho prítomnosti, učiteľka ho nevyháňala.  Na druhý deň sa vrátil. Jeho návštevy trvali 16 rokov a zrodil sa jeden z najdojímavejších zvieracích príbehov vôbec. Deti kocúra pomenovali Room 8 podľa triedy, kde sa objavil prvýkrát. Bol spôsobný, nikdy nerušil vyučovanie, ani keď na hodinách výtvarnej výchovy chodil po laviciach. Bez jeho pokojnej prítomnosti si čoskoro žiaci a učitelia ani nevedeli školu ani predstaviť. 

Rýchlo vznikol komunitný Roomov stravovací režim. Jedlo mu nosili deti z rôznych tried, často podľa rozpisu, ktorý si samy vytvorili, učitelia mu dávali vodu a dohliadali, aby nejedol nevhodné veci. Školník ho kŕmil, keď bol v budove cez víkend. Granule alebo konzervy mu nosili aj rodičia. Diéta asi nebola úplne striktne synchronizovaná, lebo Room pribral na, veľmi slušne povedané, kus kocúra.

od školského maskota k celebritnému fenoménu

V 60. rokoch sa Room 8 stal tak populárnym, že dostával až stovky listov denne. Deti z celej krajiny mu písali, kreslili jeho portréty, posielali mu pohľadnice. Objavil sa v televízii, v novinách, dokonca o ňom vznikla kniha a dokumentárny film. Jeho popularita bola taká veľká, že škola musela vytvoriť systém na triedenie pošty. Room 8 sa stal ikonou – symbolom školy, ktorý spájal generácie.