jeho ďalšou spomienkou bola chvála pankráckého guláša, „který, když tam několikrát seděl ve vězení, byl podle jeho slov výborný. Na pankrácký guláš s oblibou vzpomínal, když doma k obědu bylo něco, co mu zrovna příliš nechutnalo. Moji babičku to dost zlobilo a dědeček se tiše pod vousy smál.“

Ivan Dérer mal masarykovskú briadku, nosil masarykovské pracovné sako, presné masarykovské puky na nohaviciach. Mal však predovšetkým masarykovské názory. Bol slovenský demokrat, posledný slovenský masarykovec. Jeho manželku, tetu Jelu, sestru našej starej mamy, volali doma Tamama, mali to asi v rodine, my sme volali našu starú mamu Tamiška. Teta Jela sa narodila rok pred ňou v roku 1892. Bola vznosná, také boli všetky štefanovičovské dcéry. Ujo Ivan nám hovoril klučíci a ako deti sme sa ho trochu báli – vedel všetko o Dreyfusovej afére, nepoznal však nijaké reálie súdobého života.

Ako by ich však Ivan Dérer mohol poznať, keď ho v roku 1954 tretíkrát odsúdili a o rok prepustili len na základe amnestie? Prvý raz ho zatkli v Rakúsko-Uhorsku, keď na vypuknutie vojny zareagoval článkom Hyeny chcú ísť do vojny. Druhýkrát sa dostal do väzenia v Prahe, kde po roku 1939 ostal žiť v Protektoráte po tom, čo ho v Slovenskom štáte zbavili domovského práva. V Prahe sa aktívne zapojil do ilegálneho protifašistického odboja, jeho činnosť bola odhalená a v rokoch 1944 – 1945 bol nacistami väznený na Pankráci a neskôr internovaný v koncentračnom tábore v Terezíne. V rokoch 1954 – 1955 bol tretíkrát väznený, tento raz komunistickým režimom, bol obvinený z účasti na podzemnom hnutí, ktoré malo zvrhnúť ľudovodemokratické zriadenie. Ivan Dérer bol síce sociálnym demokratom, no zároveň antikomunistom; na rozdiel od Zdeňka Fierlingera, ktorý bol najprv jeho súdruhom a potom komunistickým prebehlíkom. 

Ivan Dérer (1884, Malacky – 1973, Praha) patril ku garnitúre slovenských vzdelancov, orientovaných od mladosti na Prahu. Patril k mladým slovenským právnikom, ktorí určovali od konca devätnásteho storočia tvár slovenského práva a politiky. On sám o tom v roku 1935 napísal: „Advokáti mali veľkú účasť na bojoch nášho národa o právo a slobodu. Bez ich práce by boli bývali pozície slovenskej veci v rozhodujúcich chvíľach svetových dejín značne slabšie, snáď katastrofálne slabé, čím by sa utvorenie československého štátu bolo stalo pochybným, alebo aspoň začiatočné nesnáze nového štátu boli by bývali značne väčšie, s akými sme v skutočnosti zápasiť museli.“ 

Jozef Vozár sa zaoberal štyrmi právnikmi z Liptova, Emilom Stodolom, Augustínom Ráthom, Adolfom Vladimírom Zátureckým a Štefanom Lubyom. Osobitne potom Štefanom Fajnorom. K historicky prvej garnitúre moderných slovenských právnikov patrili aj bratia Michal a Pavol Mudroňovci, Miloš Štefanovič, Matúš Dula, Ambróz Pivko, Ján Baltazár Jesenský-Gašparé, Milan Ivanka a Samo Slabeycius.