Ako v hororovom filme

zišli sme sa v jednej z pizzerii v Martine – v našom rodnom meste –, aby mi porozprával o najväčšom dobrodružstve svojho života.

„Týždeň pred zemetraseniami som si ani neuvedomoval, že nejaká Venezuela existuje,“ hovorí Michal Palovič a zapíja to dúškom citrónového radleru. Jeho svet sa točí okolo ľudí v núdzových a kritických stavoch – od zradných terénov, kam ich chodí hľadať spoločne so svojím štvornohým spoločníkom Zerom, až po urgentný príjem, kde slúži vo voľnom čase. „Bavia ma obe zamestnania, aj práca so psom, aj tá zdravotnícko-technická časť,“ vysvetľuje. Ani on sám nikdy nerátal s tým, že ho osud zavedie do Južnej Ameriky. „Keď prišlo zemetrasenie, začal som si o situácii v tejto krajine viac čítať. S kolegami sme si hovorili, že nás do Venezuely určite nepošlú,“ spomína.

HORSKÁ ZÁCHRANNÁ SLUŽBANa fotografiách sú kynológovia a služobné psy na misii vo Venezuele, kde sa podieľali na záchranných akciách po zemetrasení.

Na stredisku však v posledný júnový piatok ráno zazvonil telefón. Na linke bol Zdeno Fedor, riaditeľ horských kynológov, ktorý mal pre skupinku záchranárov nečakané plány na ďalší týždeň. „Začnite sa baliť, v nedeľu vyrážame,“ povedal im.

Trinásťhodinová cesta bola len zlomkom diskomfortu, ktorý pre Michala a Zera pripravilo rozsiahle zemetrasenie. „Po pristátí nám na letisku naložili veci na čelo nákladného auta a celý ten kopec batožiny zaistili jedinou gurtňou,“ spomína Michal. Ukazuje mi videá z prvej cesty, na ktorých zatiaľ nie sú žiadne zreteľné známky prebiehajúcej katastrofy. Budovy stojace na okrajoch ciest vyzerajú spoza okna auta stabilne, na zeleniach oddeľujúcich cesty sa tu a tam objavil nejaký stan. „Do najviac zasiahnutého centra nás zobrali až na druhý deň,“ vysvetľuje, „viezli sme sa v toyote a dosť nás to hádzalo. Až keď sme si všimli rozutekaných ľudí okolo nás, uvedomili sme si, že pociťujeme dotrasy odznievajúceho zemetrasenia, nie rozbitú vozovku.“