keď sa raz rozhodne, kto tým nepriateľom má byť, začne sa postupne skladať celý príbeh. Najprv sa spochybní kultúrne podujatie. Potom ľudia, ktorí naň chodia. Potom umelci, ktorí na ňom vystupujú. Potom jeho hostia. A napokon sa začne vytvárať dojem, že celý tento svet predstavuje morálny, politický alebo dokonca bezpečnostný problém. V tej chvíli už nejde o sériu náhodných výrokov. Vzniká politický príbeh, ktorého cieľom nie je pochopiť spoločnosť, ale rozdeliť ju. Projekt, ktorého cieľom už nie je polemizovať s kultúrnym podujatím, ale vytvoriť z neho symbol údajne nesprávneho Slovenska.
A keď sa to podarí, prestáva ísť o festival. Začína ísť o desaťtisíce ľudí, ktorí naň už 30 rokov chodia. Zrazu sa nehodnotí podujatie, ale občania. Ich charakter. Ich hodnoty. Ich vzťah k vlastnej krajine. Akoby boli menej slovenskí, menej hodnotní alebo dokonca problémom. Práve tu sa podľa mňa prekračuje hranica demokratickej polemiky.
Každý štát si vytvára príbehy, ktoré jeho občanov spájajú. My si však v poslednom čase čoraz viac vytvárame príbehy, ktoré nás rozdeľujú. Na jednej strane údajne praví Slováci. Na druhej strane tí z Pohody. Na jednej strane vlastenci. Na druhej liberáli. Na jednej strane ochrancovia štátu. Na druhej údajní nepriatelia štátu. Takto sa však štátnosť nikdy nebudovala. Takto sa oslabovala.
Za šestnásť rokov vo funkcii primátora som pochopil jednu jednoduchú vec. Mesto sa nedá budovať proti svojim obyvateľom. A presne to isté platí o štáte. Štát sa nedá budovať proti vlastným občanom. Dá sa budovať iba s nimi.
Najväčším paradoxom dneška je, že tí, ktorí najhlasnejšie hovoria o zvrchovanosti Slovenska, zároveň vedú kultúrnu vojnu proti státisícom vlastných občanov. Na jednej strane štát organizuje oslavy zvrchovanosti. Na druhej strane sa z iného kultúrneho podujatia stáva politický nepriateľ. Ak je niekto presvedčený, že Slovensko bude silnejšie preto, lebo časť svojich občanov označí za menej hodnotných, menej slovenských alebo ideologicky podozrivých, hlboko sa mýli.
„Skutočné obrodenie slovenskej štátnosti bude možné až vtedy, keď si opäť uvedomíme jednoduchú pravdu. Slovensko patrí všetkým svojim občanom.“
Štát sa nestáva silnejším tým, že zmenšuje priestor pre slobodu. Silnejším sa stáva vtedy, keď „unesie“ aj tých občanov, ktorí žijú inak, myslia inak a počúvajú inú hudbu.
Politický projekt však potrebuje nepriateľa. Je oveľa jednoduchšie rozdeliť spoločnosť na našich a vašich, než hľadať riešenia skutočných problémov krajiny. Keď sa ľudia prestanú rozprávať o školstve, zdravotníctve, ekonomike, reforme organizácie a správy štátu, teda o skutočnej budúcnosti Slovenska a začnú sa hádať o tom, kto je pravý Slovák a kto nie, politický projekt splnil svoj cieľ. Lenže štát sa nedá budovať tým, že sa jeho občania postavia proti sebe. Takto sa štát neobroďuje. Takto sa oslabuje.
V posledných dňoch často čítam výzvy na budovanie štátu. Súhlasím s nimi. Slovensko naozaj potrebuje obnoviť dôveru vo vlastný štát. Lenže štát sa nedá budovať tým, že sa jeho občania rozdelia na správnych a nesprávnych. Nedá sa budovať tým, že sa jednej časti spoločnosti prisúdi monopol na vlastenectvo a druhej sa začne podsúvať, že je menej slovenská alebo dokonca škodí vlastnej krajine. Tak sa štát nebuduje. Tak sa oslabuje.
Budovanie štátu nezačína pri tom, koho z neho symbolicky vylúčime. Začína pri tom, koho sme ochotní prijať za rovnocenného spoluobčana. Úlohou štátu nie je vyberať si svojich občanov. Úlohou štátu je vytvárať podmienky, aby každý občan cítil, že tento štát je aj jeho štátom.
Skutočné obrodenie slovenskej štátnosti bude možné až vtedy, keď si opäť uvedomíme jednoduchú pravdu. Slovensko patrí všetkým svojim občanom. Tým, ktorí chodia na oslavy zvrchovanosti. Aj tým, ktorí chodia na Pohodu. Aj tým, ktorí volia inak. Aj tým, ktorí rozmýšľajú inak.
Smutné je, že tí, ktorí dnes z pozície dočasne zverenej moci hovoria najhlasnejšie o obrodení slovenskej štátnosti, zabúdajú, že ich prvou povinnosťou nie je rozdeľovať spoločnosť, ale držať ju pokope. Lebo štát sa nerozpadá vtedy, keď v ňom ľudia premýšľajú rozdielne. Rozpadá sa vtedy, keď jeho občania prestanú veriť, že je aj ich štátom.