fungoval systém Národného frontu. Boli v ňom zastúpené okrem komunistickej strany jej politické prívesky, ktoré neprekračovali horizont komunistickej povahy štátu. Na Slovensku to bola Strana slobody a Strana obrody, ktoré nesmeli prekročiť rámce komunistického režimu – aj tak však boli pod jeho každodennou kontrolou. Okrem toho boli súčasťou Národného frontu záujmové združenia od záhradkárov po Csemadok,  ale aj tie riadili vo veľkej väčšine členovia komunistickej strany.  Referendum ako nástroj priamej demokracie neexistovalo.

Koncom osemdesiatych rokov vznikli prvé pokusy vytvoriť novú ústavu, ktoré však neprekračovali rámec komunistického systému a po systémovej zmene v novembri 1989 stratili akýkoľvek zmysel a oprávnenie. Ústavné právo pluralitnej demokratickej spoločnosti nahradili na vysokých školách obligatórne vedecký komunizmus, dejiny robotníckeho hnutia a politická ekonómia.V novembri 1989 sa ukázalo, že v komunistickej spoločnosti bol právny štát slepým pojmom.

Okamžite po Novembri 1989 sa začali veľké zmeny ústavy. Ich základným problémom pri veľkom počte ústavne zakotvených základných zmien, z ktorých najvýznamnejšou sa stalo prijatie Listiny základných ľudských práv, bolo to, že sa uskutočňovali na podloží komunistickej ústavy, ktorá im v slobodnej spoločnosti vtláčala ešte stále množstvo prvkov starej komunistickej ústavy. Vytvorenie novej ústavy sa ukazovalo ako nevyhnutnosť.

Bola to hviezdna hodina ústavného práva a zároveň moment pre vznik nových ústavných právnikov. Na Slovensku ich predstavovali ľudia ako Ivan Trimaj, Pavel Holländer, Ernest Valko, o čosi neskôr Alexander Bröstl. Prichádzali z vysokoškolských pracovísk, ale mimo ich marxistických dogiem, zo Slovenskej akadémie vied, z legislatívnych odborov vlády a parlamentu, z praxe, zo zahraničných skúseností. Bolo ich viac, ale aj Dušan Nikodým, Marián Posluch, Ján Drgonec, Peter Kresák a ďalší sa stali tesne po Novembri 1989 nositeľmi demokratického ústavného práva na Slovensku. Mali predtým aj potom odlišné príbehy, ale vtedy utvárali základ demokratického práva.

Ernest Valko (10. august 1953 – 8. november 2010) zohral pri vzniku demokratického ústavného práva na Slovensku jednu z kľúčových rolí. Nepoznám presnejšie príbeh rodiny Valkovcov, ale Ernestov otec bol právnik a Ernest po epizóde so štúdiom chémie, čo zodpovedalo príbehom detí v rodinách, kde chceli, aby mali deti remeslo v ruke, tiež vyštudoval právo. Pred rokom 1989 bol podnikovým právnikom, pôsobil v manželskej poradni, absolvoval postgraduálne štúdium hospodárskeho práva, krátky čas pracoval dokonca ako obchodný námestník v bratislavskom podniku Kablo, no do Mozartovho domu prišiel hneď po Novembri 1989. Kto ho priviedol, neviem, možno Gaba Langošová. Ona tam robila v psychologickej poradni. VPN vtedy žila aj duchom svojpomoci Bohuslava Blažeka a Jiřiny Olmrovej, no aj Martina Bútoru a jeho ženy Zorky.

Ernest prišiel v teplákoch a papučiach. Bol už vtedy neposedný, a tak trochu draufgänger; vždy sa ošíval, keď prišla reč na jeho účinkovanie medzi judistami. Bol však učenlivý, férový a nebol ostýchavý. Myslím, že najväčšou autoritou bol preňho Jano Langoš. Pri kooptáciách v decembri 1989 sme ho nanominovali do Federálneho zhromaždenia, stal sa členom ústavnoprávneho výboru a postupne sa stal z podnikového právnikom ústavným. Učil sa od Otakara Motejla, ale neostýchal sa učiť ani od komunistických ústavných právnikov, právnych filozofov a teoretikov Zdeňka Masopusta a Viktora Knappa. Učil sa ústavnoprávnemu remeslu a zručnostiam. Bol spätne pyšný na to, že parlament prijal za prvej ponovembrovej vlády vyše 400 ústavných zákonov.