vláda si minulý rok pripomínala počiatok misie Konštantína a Metoda na mojmírovskej Morave tak nešťastne, až to u niektorých ľudí vyvolalo negatívny vzťah k ich dielu, dokonca domnienku, že misiou tých dvoch mužov bolo  presadiť východný obrad. Pritom sa zabúda, že v čase pôsobenia Konštantína a Metoda spor medzi cirkvami ešte nebol taký vyhranený. Prívrženci „cyrilo-metodskej tradície“ zase často zdôrazňuje žiadosť Rastislava o učiteľa, ktorý by nám mohol vyložiť pravú kresťanskú vieru v našom jazyku – akoby predtým viera prichádzala v jazyku cudzom. Toto zatláča do úzadia iné témy súvisiace s Konštantínom a Metodom. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim vyzdvihnúť práve otázky, ku ktorým sa v rozprávaní o Konštantínovi a Metodovi často nedostávame.

„Už počas života bol Konštantín prezývaný Filozof, čo naznačuje výnimočné postavenie.“

rozumeli tunajší Slovania franským kňazom?

Je nepochybné, že išlo o nesmierne erudovaných vzdelancov s obdivuhodnou vytrvalosťou. Najmä Konštantín je zaraďovaný medzi najvýznamnejších učencov svojej doby. Cenili si ho nielen pre schopnosť vysvetľovať zložité teologické i filozofické otázky, ale najmä pre nadanie porozumieť viacerým jazykom. Už počas života bol Konštantín prezývaný Filozof, čo naznačuje výnimočné postavenie.

Bratia sa narodili a vyrastali v meste Solún, kde žilo obyvateľstvo hovoriace slovanským jazykom. Je veľmi pravdepodobné, že bratia rozumeli bežnému hovorovému jazyku miestnych Slovanov. (A je pozoruhodné, že slovanský jazyk zostal v tejto oblasti živý ešte po druhej svetovej vojne.)

A ako to bolo s tým vysvetlením viery v našom jazyku? Tu narážame na Rastislavove slová: „Keďže náš ľud zavrhol pohanstvo a dodržiava kresťanský zákon, nemáme učiteľa, ktorý by nám mohol vyložiť pravú kresťanskú vieru v našom jazyku, aby sa aj iné krajiny, vidiac to, mohli stať ako my. Preto, môj pane, pošli nám takého biskupa a učiteľa, lebo od teba vždy pochádza dobrý zákon pre každú krajinu.“ Táto formulácia sa vykladá v tom zmysle, že šírenie kresťanstva zo strany dovtedajších západných misií bolo vedené v jazyku, ktorému Moravania nerozumeli. Podľa niektorých teológov Konštantín a Metod priniesli inú kvalitu kresťanstva, lebo ho priniesli v jazyku, ktorému ľud na tomto území rozumel. Uvedený naratív, že najmä franskí kňazi pristupovali k šíreniu kresťanstva s latinčinou, respektíve neprekladali základné texty do jazyka, ktorému by ľudia mojmírovskej Moravy rozumeli, je veľmi silno zažitý. Niekoľko prameňov však prezrádza inú situáciu.

V literatúre je známy príbeh Sasov, ktorí sa vzpierali prijať kresťanstvo a Karol Veľký presadzoval prijatie viery násilím. Tento spôsob sa nepáčil Alkuinovi (735 – 804), učencovi a teológovi na Karolovom dvore. Alkuin presadil, že k budúcim kresťanom treba pristupovať priateľským slovom a systematickým vzdelávaním. Vypracoval pre budúcich konvertitov systém krokov smerujúci ku krstu. Pred krstom malo byť vysvetlené Vyznanie viery (Krédo) a Otčenáš, ktorý sa naučili naspamäť. V tej dobe to stačilo pre udelenie krstu. Až následne mali byť noví veriaci postupne vzdelávaní svojimi kňazmi v novej viere, oboznámení s obsahom Desiatich božích prikázaní aj s náukou o hriechoch a cnostiach a o večných odplatách a trestoch.

Toto na Karola Veľkého zapôsobilo tak silno, že vo vzťahu k Slovanom prijal Alkuinov návrh – aby sa s novým náboženstvom ľudia zoznamovali prostredníctvom slova. Najdôležitejšie však bolo, že kňazi mali vysvetľovať obsah viery v jazyku, ktorému ľudia rozumeli. Ustanovovala to aj synoda z Tours z roku 813: „A kto by sa to inak nemohol učiť, nech sa to učí vo svojom vlastnom jazyku.“ V miestnych jazykoch sa mali viesť aj kázania kňazov. Čiže bavorské misie používali pri šírení kresťanstva miestne jazyky. Pre potreby misie preložili Otčenáš i Krédo a vysvetľovali obsah viery v jazyku, ktorému ľudia rozumeli.

Je teda zrejmé, že dôraz na šírenie kresťanstva v domácich jazykoch bol prítomný od počiatku christianizácie Slovanov. Dôkazy poskytovali už od konca 19. storočia jazykovedci. Tí na podklade rozborov viacerých prameňov, napríklad frízinských pamiatok, poukázali, že cirkevná terminológia slovanských jazykov obsahuje slová, ktoré boli prevzaté prostredníctvom bavorských a akvilejských misionárov z latinskej cirkevnej terminológie, nie byzantskej. Slová, ako napríklad almužna, berla, birmovať, kalich, kostol, mních, pápež, pôst, žalm, sú prevzaté z prostredia bavorských misionárov a dni v týždni – utorok, štvrtok, piatok – a tiež výraz kríž poukazujú na akvilejský patriarchát.