nebol to len hudobník. Bol to humor, komentár, spôsob premýšľania. Objavoval sa v rôznych podobách, ale nikdy nepôsobil vtieravo. Skôr ako niekto, kto patrí k bežnému dňu. Zapol si rádio – Filip. Večer televíziu – Filip. Nová pesnička, rozhovor, glosa – zase Filip.

Bol nenápadne prítomný v pozadí krajiny. Tak samozrejme, až sa zdalo, že tu bude navždy.

Dnes to mám zakorenené tak hlboko, že keď si pustím Deža Ursinyho, automaticky v tom počujem Filipov klavír. Nie ako sprievodný nástroj, ale ako niečo, čo k tým piesňam odjakživa patrilo. A keď čítam básne Ivana Štrpku, prehovárajú ku mne Dežovým hlasom. Ani sa o to nesnažím, jednoducho to tak je.

„Na chvíľu tu boli. Filip pri klavíri, Ursiny za mikrofónom, Štrpka nad papierom. “

Možno je to tým, že niektoré tvorivé spojenectvá časom prerastú svojich autorov. Už ich nevnímam ako troch samostatných ľudí, ale ako jeden svet. Štrpkove slová, Ursinyho hlas a Filipov klavír. Každý bol iný, no v mojej pamäti sa spojili do jedného celku.

Jaro Filip sa nestal nesmrteľným. Nestal sa ním ani Dežo Ursiny. Ich hudba ich neuchránila pred smrťou a čas sa nad nimi nezastavil. Len po sebe zanechali diela, ktoré ich na chvíľu dokážu privolať späť. Na pár minút sa vrátia ich hlasy, ich prítomnosť, ich spôsob uvažovania.

Pri Ivanovi Štrpkovi je to zvláštne. Keď otvorím jeho knihu, často ho počujem hlasom Deža Ursinyho. Nie preto, že by som si ich plietol. Ale preto, že sa mi za tie roky spojili do jedného sveta. Sveta, v ktorom majú slová svoj hlas, hudba svoj tieň a spomienky svoju vlastnú logiku.

Potom však knihu zatvoríš. Album vypneš. A zrazu tam nie sú. Zostane len ticho. Na chvíľu tu boli. Filip pri klavíri, Ursiny za mikrofónom, Štrpka nad papierom. Potom sa platňa dotočí, stránka otočí a oni sa opäť vrátia tam, kam patria – do hudby, kníh a pamäti. A zostane len ticho. Presne také, aké po nich ostalo.