postupne  sa stal z neokomunistu starokomunistom. Stačilo by však, keby si pozorne prečítal rozsiahle dielo Augusta Heinricha Winklera o Západe a nemeckých dejinách.

Prekvapil ma lektor kritického myslenia Ján Markoš, ktorý chce, aby Progresívne Slovensko svojou novou stratégiou upratalo po Ficovi aj svojich potenciálnych partnerov, hoci nie celkom. Neviem, ako to súvisí s kritickým myslením, ale v demokratickej politike sa so svojimi partnermi nezametá ani sa neupratujú. 

Najviac ma však prekvapil Ivan Mikloš, ktorý atestoval Matovičovi, že mal „vôľu konať a aj konal vo verejnom záujme“. Nevšimol som si, ale to sú asi tie psie dni. 

1

Možno je jedným z dôvodov, prečo sa demokratické sily nemôžu po roku 1989 etablovať pri moci dlhodobejšie, nedostatočná sebareflexia. Platí to aj pre druhú Dzurindovu vládu, bezpochyby najreformnejšiu po roku 1998, no aj pre Radičovej vládu po roku 2010, ktorá sa utopila v intrigách, a v najväčšej miere pre Matovičovu a následne Hegerovu vládu v rokoch 2020 – 2023, ktoré skončili predčasne pre nekompetentnosť a vzájomné podrazy. Nazývať to „konaním vo verejnom záujme“ je čírou ilúziou.  Práve ich chyby viedli k trojnásobnému návratu Roberta Fica k moci v roku 2006, 2012 a 2023.