otváral Havlovi cestu nadol a nahor. Do protokolu sme už nepatrili, ale vstup do chrámu nám vybavil Števo Hríb u kniežaťa Schwarzenberga.

Praha sa v ten deň nelúčila len s Václavom Havlom, ale aj s krátkym, prikrátkym novembrovým časom. Lúčili sme sa s ním aj my,  lúčili sa s ním Martin Bútora so Zorkou, Maroš Porubjak s Irenkou, Milan Šimečka s Martou, Miro Kusý s Jolkou. Za toho mrazivo jasného dňa sme sa lúčili s naším prezidentom.

Vyznieva možno trúfalo, keď označujem Václava Havla za osobnosť slovenskej kultúry. Mal však už v šesťdesiatych rokoch špeciálny vzťah s Dominikom Tatarkom. Česi mali vždy synekdochický vzťah k Slovensku. Vybrali si vždy zástupne jedného človeka, ktorý im symbolizoval Slovensko. Ľahšie sa im to zapamätalo. V tých časoch to bol Tatarka. Preťal ticho v zasadačke Zväzu slovenských spisovateľov, keď tam Havel priniesol podpisový hárok s menami spisovateľov solidarizujúcich sa so zastaveným časopisom Tvář. Tatarka nahlas povedal: „Daj to sem!“ Podpísal, za ním ďalší, takí sme my Slováci.

V osemdesiatych rokoch to bola malá disidentská obec. Keď Martin M. Šimečka doviezol Tatarku autom do Prahy na päťdesiatiny Václava Havla, usadili ho počas hry Fronda do hlbokého kresla, takže Tatarka s Havlom sa stretli tvárou v tvár ako knieža s kniežaťom. To sa Tatarkovi páčilo. A boli to českí disidenti na čele s Ludvíkom Vaculíkom, ktorí rozsypali po smrti symbolický popol Dominika Tatarku do Vltavy.

Václav Havel bol milý človek. Skrývala sa v ňom akási tichá neoblomnosť a odvaha. Vedel, že slobodný človek musí vedieť povedať aj nie. Urobil to v rozhodujúcich chvíľach viackrát. V spore s Milanom Kunderom, keď po vzopätí roka 1968 a pookupačnom ochabnutí povedal, že komunistický režim je nereparovateľný. V sedemdesiatych rokoch, keď trval aj za cenu väznenia a ostrakizovania na základných občianskych a ľudských právach. Videl moc bezmocných a vzal na seba ťažké bremeno aj vtedy, keď si položil celkom osobne otázku, čo znamená ľudské zlyhanie. A najmä vtedy, keď bolo potrebné pretvoriť koncept základných občianskych práv na politický program. Bol v českom disente nespornou autoritou pred rokom 1989, keď sa jeho meno na verejnosti tabuizovalo, a preto sa stal po roku 1989 československým prezidentom. Bol to aj náš – slovenský – prezident a bol to aj môj prezident. Nebol ním Gustáv Husák a nestal sa ním ani Alexander Dubček. Keď sme Václava Havla v rámci Verejnosti proti násiliu podporili ako nášho kandidáta na funkciu prezidenta v decembri 1989, urobili sme to aj s rizikom, že to na Slovensku narazí. No Václav Havel stelesňoval náš November 1989 ako nikto iný. Alexander Dubček bol skokanom československej jari 1968.

Václav Havel robil okolo svojej kandidatúry tančeky, ale aj tak som nechápal dlhodobú nevraživosť Jána Budaja ani konkurenčný vzťah Petra Pitharta. To hovorilo skôr o nich ako o ňom.

*** 

21. novembra 1989 som bol v Prahe. Formálne na literárnovednej konferencii, ale to sme už vedeli, že nijaká konferencia nebude a s Evou Jenčíkovou sme sa zaradili medzi naše štrajkujúce kamarátky a kamarátov okolo Daniely Hodrovej, Vladimíra Macuru a Pavla Janouška. Vedel som, že pôjdem večer na prvú medzinárodnú tlačovku Občianskeho fóra vypýtať od Havla pozdrav na prvý míting Verejnosti proti násiliu na bratislavskom Námestí SNP. Aj som tam dorazil. Pani Kadlečíková z českého centra P. E. N. ma zatiahla po tlačovke do zadnej miestnosti a Václav Havel mi nadiktoval na magnetofónovú pásku vety o OF a VPN ako partnerských organizáciách a o premene federalizovanej totality na demokratickú federáciu. To neboli náhodné, ale programové vety.