boris viedol dosť dobrodružný život, ale keď nastúpil v polovici osemdesiatych rokov po neskorom ukončení štúdia filozofie do bratislavského Ústavu technickej kybernetiky, rozprával nám pri pravidelnom preferansi o partii, ktorá robila na kolene robota a nemala na pracovisku Revolučné odborové hnutie. To bolo vylúčené v čase, keď boli odbory predĺženou rukou komunistickej strany na pracoviskách. A oni urobili – to vylúčené.

1 Výtvarný a technický talent

Ján Langoš (2. august 1946 – 15. jún 2006) sa narodil v Banskej Bystrici. Pochádzal z kresťanskej rodiny s trochu atypickým príbehom. Jeho otec bol za druhej svetovej vojny aktívny v odboji, Jána formoval brat jeho babičky, katolícky kňaz a kanonik Alexander Vajcík.  Jano mal dva talenty: prírodovedecko-technický a umelecký – výtvarný. No bol aj folker, rocker a jazzman. V rozhovore s Kristínou Žantovskou jeho životopisec Alexander Balogh hovorí, že bol dobrý lyžiar, hrával stolný tenis a „hrdo sprevádzal na regatách aktívnu jachtárku, svoju Gabu“.

V Banskej Bystrici študoval Jano Langoš na Strednej priemyselnej škole spojovej techniky.  Potom ho prijali do Prahy na výtvarné vysokoškolské štúdium. Nakoniec však študoval fyziku tuhých látok na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave. Po ukončení štúdia pracoval od roku 1971 ako odborník na vývoj a testovanie integrovaných obvodov v povestnom Planderovom Ústave technickej kybernetiky (ÚTK) Slovenskej akadémie vied. Pod jeho vedením vyvinuli a v roku 1989 vyrobili prototyp 32-bitového mikroprocesora s redukovanou množinou inštrukcií (RISC). Boris Lazar, očarený svojimi novými spolupracovníkmi, nám to vykladal so sebe vlastnou iróniou tak, že na kolene vyrábali robota.

Lenže oni vydávali aj samizdatové časopisy, písali do nich ťažké filozofické úvahy. Aj tým sa líšili od dnešných politických nedoukov. Jano Langoš s Jánom Čarnogurským vydávali Bratislavské listy (1988 – 1989), s Borisom Lazarom a Martinom Kleinom Altamíru (1983 – 1985) a Jano participoval s Martinom Milanom Šimečkom a Jánom Budajom aj na časopisoch Fragment, K a Kontakt.

2 Priateľstvá

Na Ústave technickej kybernetiky sa vytvárali celoživotné priateľstvá Jána Langoša – s Borisom Lazarom a Jarom Franekom, s Františkom Mikloškom, Jozefom Fibym, Mariánom Gulom. V partii na Gorazdovej sa stretol Jano s Agnesom Snopkom. Na Brízgalkách, kysuckých kopcoch s cholvárkami, spoznal Gusta Dobrovodského, folkerov, alternatívnych muzikantov, no aj Václava Havla, Oľgu Havlovú, Vladimíra Třešňáka, Vladimíra Mertu a dokonca aj knieža Schwarzenberga, ktorý asi nešliapal každý deň do kopcov. Sem sme sa – už po roku 1989 – jednej noci o polnoci vytrepali s Petrom Tatárom. Posedeli sme pri dohorievajúcom ohni, pojedli a popili, čo ostalo. Vyspal som sa na tráve pri studničke, ráno som sa napil živej vody a zišiel dole. To bolo zasvätenie.

Číriť sa začali tie priateľstvá na výstavách v Ústave technickej kybernetiky, ktoré organizoval František Mikloško. Prvú, v roku 1978, s Klárou Bočkayovou, Milanom Bočkayom, Danielom Fischerom, Otisom Laubertom, Marianom Meškom, Igorom Minárikom, Dežom Tóthom. Potom pribudli ešte Marián Mudroch, Vlado Kordoš,  Laco Čarný. Tak vznikla skupina A – R.  Jano Langoš bol pri tom.

Pre mňa to všetko malo rozhodujúci význam. Nepatril som k disentu, ale do sivej zóny, medzi tých, ktorí verejne neprekračovali rámce reálneho socializmu, ale neidentifikovali sa ani s jeho režimom, a už vonkoncom nie po roku 1968 – na to rana okupácie Československa priveľmi hnisala. Disent bol na Slovensku úzky, počet kresťanských disidentov bol veľký, ale až do Sviečkovej manifestácie v marci 1988, keď vyslovili prvý raz aj svoje občianske požiadavky, bojovali za náboženské práva. Sekulárni disidenti sa dali vtedy rátať na prstoch jednej ruky. Pribudli až po roku 1989 v dôsledku „dodatočnej intuície“. No ani ľudí v šedej zóne nebolo pred rokom 1989 veľa, ďaleko menej ako prisluhovačov a súputníkov režimu. Naším cieľom v literatúre bola od polovice osemdesiatych rokov jej reintegrácia.

V roku 1988 som už bol vnútorne taký pripravený, že som sa solidarizoval s účastníkmi Sviečkovej manifestácie. Nepatril som k jej priamym účastníkom, ale bol som na Hviezdoslavovom námestí a zdieľal s nimi násilný zásah ozbrojených síl a polievacích áut.