asi neexistuje v našej  histórii osobnosť, ktorá by tak čierno-bielo rozdeľovala spoločnosť na dva tábory, ako hrdina tohto rozprávania –  kňaz, politik, prezident prvej Slovenskej republiky, Jozef Tiso (úvod tvorí jeden z jeho charakteristických výrokov). Jeden tábor ho jednoznačne uznáva až glorifikuje a v jeho ponímaní „ako ideológ, politik, štátnik i duchovný činiteľ v zložitej vnútropolitickej a medzinárodnej situácii v období 2. svetovej vojny, napriek niektorým ústupkom vynúteným mocenským vplyvom Nemeckej ríše a z toho vyplývajúcim chybným rozhodnutiam, pričinil sa o zachovanie národnej a územnej integrity Slovenska, o záchranu mnohých životov a o rozvoj duchovných i materiálnych hodnôt slovenského národa“.

Podľa druhého tábora sa „usiloval o rozbitie Československej republiky, odstránenie demokratického systému a zavedenie fašistického režimu (...) podporoval vojenské, politické a hospodárske záujmy hitlerovského Nemecka a horthyovského Maďarska na úkor vojnového úsilia Spojencov (...) a spôsobil tak ujmu slovenskému národu, demokratickým a protifašistickým organizáciám a skupinám na Slovensku (...) opakovane (sa) dopustil trestných činov velezrady, kolaborácie a zrady Slovenského národného povstania, za čo bol odsúdený na smrť na šibenici.“

Ťažko sa dá uveriť, že ide o jedného a toho istého človeka. A predsa to tak je. Celý rozdiel je v tom, že prvý tábor vyzdvihuje jednu časť pôsobenia Jozefa Tisa, kým druhú skotomizuje, kým opačný tábor považuje jeho negatívne kroky za výrazne prevyšujúce tie druhé, trebárs aj pozitívne.

Pritom detstvo, mladosť a ani začiatok dospelosti Jozefa Tisa vôbec nenasvedčovali tomu, že by mohol dosiahnuť v živote postavenie, ktoré by bolo neskôr hodnotené tak protikladne. Jeho život sa vyvíjal postupne, krok za krokom, až k vrcholu – a následnému pádu.

Narodil sa vo Veľkej Bytči (dnes Bytča) v rodine roľníka a mäsiara Jozefa Gašpara Tisa a Terézie, rodenej Budíškovej, ako druhé z desiatich detí. Vyrastal v rodinnom prostredí, kde dominovala náboženská výchova a komunikačným jazykom bola slovenčina. Ako dobrého a usilovného žiaka ho rodičia po vychodení základnej školy poslali na nižšie gymnázium do Žiliny. V tom čase mala Žilina po jazykovej aj duchovnej stránke jednoznačne maďarský charakter – písala sa ako Zsolna. Tu došlo aj k zmene transkripcie jeho mena a objavuje sa v podobe Tiszó József. Neskôr sa z tohto faktu vyvodzovali rozsiahle závery o jeho vtedajšej národnej orientácii.

V roku 1902 prišiel Tiso študovať na vyššie piaristické gymnázium do Nitry (v tom čase silne pomaďarčená Nyitra). Z toho času nie sú hodnoverne podložené žiadne jeho prejavy slovenskej národnej uvedomelosti. Za svoj hlavný cieľ zrejme považoval úspešné dokončenie štúdia. Tieto pragmatické postoje si uchoval aj ako študent teológie na viedenskom Pazmáneu. Aj tu sa s plnou vážnosťou venoval študijným povinnostiam. Svedčia o tom aj jeho zhodne kladné hodnotenia. Štúdium v Pazmáneu ukončil ako premiant v roku 1910 a o rok neskôr tu obhájil svoju dizertačnú prácu. V roku 1910 bol zároveň vysvätený za kňaza a hneď odišiel na svoje prvé pôsobisko v kysuckej Oščadnici, odkiaľ bol o rok neskôr preložený do Rajca pri Žiline. Ani tu sa uňho neprejavovali výrazné proslovenské postoje, navyše bol v tom čase príslušníkom uhorskej Katolíckej ľudovej strany (Nép párt), ktorá bola považovaná za protislovenskú. Keďže však potreboval, aby mu jeho farníci rozumeli, slúžil v slovenskom jazyku.

V roku 1913 sa stal kaplánom v Bánovciach nad Bebravou a s touto farnosťou sa spája väčšia časť jeho ďalšej pastoračnej činnosti. Bánovce sa stali „Tisovým mestom“, pôsobil v ňom dlhé roky. Ešte aj ako prezident Slovenskej republiky sa nevzdal svojej fary, ale prichádzal do nej skoro každú nedeľu.

Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, Jozef Tiso mal 27 rokov, takže aj naňho sa vzťahovala mobilizačná vyhláška. Narukoval ako poľný kurát k 71. pešiemu pluku, s ktorým odišiel na front do Haliče. Po niekoľkých mesiacoch služby bol 71. peší pluk prevelený do Slovinska. Tu Tiso vážne ochorel a po hospitalizácii a liečení bol z vojenčiny prepustený.