začalo sa predpokladať, že hlavné zdroje konfliktov medzi národmi aj vo vnútri spoločností budú odteraz predstavovať prízemná túžba po moci a zisku, organizovaný zločin, spory o prestíž, bohatstvo či územia. Už to vraj nebudú utopické sny, snahy vytvoriť nový svet a nového človeka, pokusy zastaviť dejiny v novom dokonalom poriadku, v ktorom ovládneme osud, náhodu aj prírodu. Povedzme, že na chvíľu to tak mohlo vyzerať.

Príbeh totalitných režimov v 20. storočí pripomína a potvrdzuje starší postreh, vyslovený najneskôr v čase ranej modernity: najväčšie násilie sa spravidla nepácha z nízkych kriminálnych pohnútok, ale v mene vznešených ideálov. 

melanchólia „konca dejín“

O konci komunizmu sa hovorilo aj ako o konci poslednej veľkej „kauzy“ či poslednej veľkej univerzalistickej idey. Revolúcia v roku 1989 bola v každom prípade zvláštnou revolúciou. Viac než nejaký ďalší skok do nejakej ďalšej žiarivej budúcnosti, sa javila ako návrat k nedokonalému, no uspokojivo osvedčenému poriadku a inštitúciám slobodného sveta, poriadku prinajmenšom preukázateľne menej zlému než totalitné experimenty s dokonalosťou. Francúzsky historik François Furet (1927 – 1997) vtedy poznamenal (a tento jeho postreh nebol zlomyseľný ani bezdôvodný), že „napriek všetkému zhonu a hluku nevyšla v roku 1989 z východnej Európy jediná nová myšlienka“. Tento vynikajúci historik, ktorý sa krátko pred pádom železnej opony preslávil v širšej verejnosti svojimi štúdiami o Francúzskej revolúcii (v roku 1989 oslavujúcej dvestoročné jubileum), vydal následne v roku 1995 knihu o dejinách idey komunizmu v 20. storočí pod príznačným názvom Minulosť jednej ilúzie (v slovenskom preklade pod týmto názvom vyšla v roku 2000 vo vydavateľstve Agora). Publicista Alain Finkielkraut túto knihu označil za „nádhernú, melancholickú, ale aj neúprosnú“.

„Najväčšie násilie sa nepácha z nízkych kriminálnych pohnútok, ale v mene vznešených ideálov.“

Zdá sa, že so železnou oponou končilo aj čosi, čo v predchádzajúcej dobe polarizovalo stanoviská pre a proti, provokovalo reflexiu, nútilo klásť zásadné otázky o človeku a jeho údele, o jeho mieste vo svete; bol to emocionálne mobilizujúci námet na premýšľanie, ktoré oslobodzovalo a povznášalo, nech už to bola história akokoľvek strašná a škandalózna. Ba možno práve preto. Kamene úrazu, ako je známe, bývajú ostňom provokujúcim spytovanie svedomí aj zdrojom inšpirácie tragických príbehov. (O čom by písal Solženicyn, Arthur Koestler alebo George Orwell?) A zrazu bol tento príbeh uzavretou minulosťou. Niet divu, ak pád komunizmu v strednej a východnej Európe spolu s nasledujúcim rozpadom Sovietskeho zväzu vzbudil v mnohých pozorovateľoch istý, hoci aj nechcený či nepriznaný pocit nostalgie. Najmä u niektorých verejných intelektuálov tu zostával akýsi neurčitý pocit straty spolu s rozpačitou snahou niečím ju nahradiť. Totalitným režimom sa nepodarilo zastaviť dejiny svojím krutým a skompromitovaným spôsobom. Nemohli by sa však dejiny aj s ich nevyriešenými konfliktmi, nezodpovedanými otázkami, pretrvávajúcou nedokonalosťou a neistotami predsa len zastaviť nejakým iným spôsobom? Menej brutálne, nekrvavo, netragicky?

Tak prišla na svet téza Francisa Fukuyamu o „konci dejín“ – tentokrát v pokojnom, nerevolučne prízemnom až nudnom poriadku založenom na globálnom víťazstve liberálnej demokracie, kapitalizmu a konzumného spôsobu života. No aj táto vízia mala v sebe čosi vzbudzujúce, hoci aj podprahový pocit nevoľnosti zo sveta vzbudzujúceho namiesto vášní, ktoré hýbu dejinami, už len každodenné kalkulácie konzumentov – prízrak nietzscheovských „posledných ľudí“, ktorí „vynašli šťastie“ bezbolestnej, no ľudsky atrofujúcej, vegetujúcej existencie v stave permanentnej, pravidelne dávkovanej anestézy. Žmúriaci konzumenti nakopení okolo obrazoviek televízorov, osobných počítačov a smartfónov alebo hemžiaci sa ako kmitajúce molekuly v uličkách hypermarketov. Namiesto nového zmyslu sveta, ktorý má rehabilitovať ľudskú slobodu, sa zrazu začína črtať prázdnota akéhokoľvek vyššieho zmyslu. Sám Fukuyama nakoniec pripustil možnosť, že v takomto stave sa dejiny môžu aj vrátiť, aj keď túto možnosť dával tak akosi „do zátvorky“.

zabudnuté prízraky

Čosi sa vynára v zahmlenej pamäti. Niečo z predchádzajúceho prelomu 19. a 20. storočia (taktiež ho sprevádzali nádeje nie nepodobné tým na našom prelome 20. a 21. storočia). Znie to ako duto pochmúrny akord. Alebo to boli verše? Áno, Charles Baudelaire vo svojich Kvetoch zla hovoril o „monštre“ znudenej prázdnoty (Ennui), ktorá „ ... s nechcenou slzou v oku, / sníva o popraviskách a fajčí vodnú fajku“. A keď sme už u tej poézie, ešte jeden výňatok z neskoršieho, medzivojnového obdobia, z T. S. Eliotových Choruses from „The Rock“ (1934) – o rojčení tých, ktorí sa pokúšajú dať náhradný zmysel svetu a životu bez Boha: „Neustále sa snažia uniknúť / pred temnotou vnútri a vonku / snívajúc o systémoch tak dokonalých, že už nikto nebude musieť byť dobrý.“