na úvod musím povedať, že aj keď k umelej inteligencii mám komplikovaný vzťah a myslím, že jej nasadenie dorazí, čo rozbabrali sociálne siete, k jej používaniu nemám výhrady. S jedným veľkým ALE:

Na to, aby človek používal umelú inteligenciu dobre, musí byť v tom, čo robí, dobrý. Teda, keď sa bavíme o písaní, musí nielenže vedieť písať, ale musí sa vyznať do oblasti, o ktorej píše. Darmo sa živím desiatky rokov ako kultúrny publicista, keby som zadal AI napísať článok z nejakého odťažitého odboru, určite by bol plný sprostostí. Takto je to všade: Pomocou nástrojov AI viete krásne postprodukovať fotku, ale kto nevie fotiť, neostrí a odrezáva hlavy, tomu nepomôže ani kvantový superpočítač. AI diagnostické nástroje sú dnes v medicíne neoceniteľné, ale musí to byť lekár, ktorý tie dáta spracuje, nasadí terapiu, A tak ďalej.

Čiže stále platí, že AI je kôň, ale my sme tí, ktorí držia v rukách opraty. 

Tak poďme na prejavy AI, ktoré sú veľmi otravné a spôsobujú nestráviteľnosť textov a možno to bude trochu aj pomôcka, ak budete nejaký text s vašim digitálnym asistentom tvoriť, aby ste trochu zamaskovali toto spoluautorstvo.

dlhé pomlčky

O tomto možno viete, ale zopakujeme: V slovenčine sa používa len spojovník (-) a pomlčka, ktorá je dlhšia ako spojovník (–). Potom ešte existuje dvojitá pomlčka, em dash (––), ktorá sa používa len v angloamerických textoch. No a keďže AI sú trénované hlavne na textoch v angličtine, dopĺňa ju všade, keď si dáte niečo napísať aj preložiť. Je to navyše škaredé a dá sa to odstrániť pokynom pre AI „používaj štandardné pomlčky“.

rozsekaný text

AI miluje dramaticky rozsekaný text, ktorý v slovenčine pôsobí ako paródia na copywriting. Bojím sa, že tento štýl začnú preberať aj ľudia, lebo to na mnohých pôsobí prudko a sugestívne. Niektoré stránky dokonca žijú len z takýchto textov, kde sa pátos miesi s dojímavosťou a akože múdrami a je to väčšinou nasekané ako čalamáda. Tu je príznačný úryvok. Stránka Malé gestá veľké srdcia, 15 tisíc sledovateľov – na konci ho pre vytrvalých čitateľov uverejním celý a podrobím dôkladnému rozboru:

Volám sa Milan. Mám šesťdesiat rokov. Bývam sám v malom byte na druhom poschodí, v mestečku kúsok od Trenčína.

Úzka kuchyňa, starý varič na kávu, stôl pri stene.

Dve stoličky.

Tretiu som po Marekovom pohrebe odniesol do komory, lebo vždy, keď som sa na ňu pozrel, počul som, ako syn hovorí: „Oci, už prestaň hundrať.“

V tú noc som nespal. Svetlo bolo zhasnuté, ale telefón ležal displejom hore. Takto ležia telefóny ľudí, ktorí predstierajú, že už od nikoho nič nečakajú.

Obrazovka sa rozsvietila.

„Oci, skoro sa mi vybije mobil. Som na zastávke pri športovej hale. Je mi zima.“

Sadol som si na posteľ.

Potom prišlo ďalšie:

„Prídeš, alebo mi aj ty povieš, že si za to môžem sám?“

Čítal som to dvakrát.

Prsty mi zdreveneli.

Napísal som:

„Pomýlil si si číslo. Nie som tvoj otec. Ale som dospelý človek. Ostaň tam, kde je svetlo. Nechoď preč. Prídem a pomôžem ti zavolať niekomu domov.“

Odpoveď prišla asi o minútu.

„Aj vy budete kričať?“

Toto ma dorazilo.

Nie „kto ste". Nie "prečo“. Hneď len to, či bude dospelý kričať.

Vzal som kľúče, bundu a fľašu vody z chladničky. Už v predsieni telefón znova zapípal.

Poslal snímku obrazovky.

Kontakt mal uložený ako: "Otec skutočný".

Odpoveď otca:

„Prestaň robiť divadlo. Keď premrzneš, možno sa naučíš rozmýšľať. Nenazývaj ma otcom. Ja mám teraz normálnu rodinu.“

Zatiaľ stačilo, nie? Ľudský text takto nevyzerá ani trochu. Dýcha, má zmeny v tempe, dlhšie odseky sa striedajú s kratšími, prípadné nasekané pasáže sú vyhranené len na rýchle dialógy a časti, kde to musí naozaj šliapať. Ale to sa už pohybujeme v krajine beletrie alebo dramatických reportáží. V novinárskych textoch by som dal takýto jednovetový odstavec nanajvýš na záver ako nejaké zhrnutie

strach z ticha

AI býva ako otravný prísediaci pri stole, ktorý nezavrie ústa a stále rozpráva, akoby nenávidel pauzy a ticho. AI je tak naprogramovaná: ticho vskutku neznáša. Preto po nadýchnutí nedá pointu ako dobrý smeč, ale obkecá ju takouto akože-dramatickou triadickou konštrukciou: „Nie je to X. Nie je to Y. Je to XY.“ Triadické konštrukcie (teda trojčlenné celky vo vete) sa používajú aj v adjektívach. Každá príručka písania hovoria, že prídavnými menami treba šetriť a tri za sebou sa používajú len výnimočne na niečo, čo je mimoriadne. AI vám pokojne švacne: „...bol tichý, pomalý, neúprosný“. Alebo ešte lepšie: „Bol tichý. Pomalý. Neúprosný.“