v nedeľu 4. mája 1919 krátko po ôsmej hodine ráno vyštartovalo zo severného Talianska z letiska Campo Formido pri Udine lietadlo Caproni 450. Bol to trojmotorový dvojplošník konštruovaný ako ťažké bombardovacie lietadlo. Na prelome rokov 1916 – 1917 ho vyvinul taliansky letecký konštruktér Giovani Caproni. Posádku tvorili štandardne štyria muži a rovnaký počet zasadol do lietadla aj v to ráno. Boli to dvaja talianski letci, taliansky mechanik a hlavný cestujúci, ktorým bol muž v uniforme francúzskeho generála. Cieľom bolo hlavné mesto novovzniknutého Slovenska, ktoré len krátko predtým dostalo názov Bratislava.

Pôvodný plán letu bol celkom iný – štartovať sa malo z Padovy a cieľovým mestom mala byť Viedeň. Zmenu plánu navrhol muž v generálskej uniforme a pre veliteľstvo letectva bolo určitým prekvapením. V Bratislave totiž v tom čase nebolo žiadne letisko a miesto pristátia – lúka neďaleko dnešných Vajnor – sa stalo letiskom až o niekoľko rokov neskôr. Keďže sa však za kvalitu pristávacej plochy zaručil sám generál, zmenu schválili.

„Žiaden iný Slovák nemá taký obrovský pamätník, ako má Štefánik v Bratislave pri Dunaji.“

Napriek nevľúdnemu počasiu lietadlo nakoniec vzlietlo. O pol dvanástej sa objavilo nad bratislavským zimným prístavom a vo výške 300 – 400 metrov sa vydalo smerom na Vajnory. Začalo krúžiť nad plánovaným miestom pristátia, ale keď bolo vo výške okolo sto metrov, zrazu sa zrútilo na zem. Miesto nešťastia označoval vysoký stĺp dymu. Keď tam službukonajúca vojenská posádka po pár minútach dorazila, našla už len dohorievajúce trosky a v nich štyri mŕtve telá. Jedno z nich patrilo mužovi v generálskej uniforme, hrdinovi tohto rozprávania, Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Dnes je na mieste nešťastia neveľká mohyla. Jedna z jeho myšlienok tvorí úvod k tomuto rozprávaniu. Štefánik mal v tom čase necelých 39 rokov. Napriek svojmu mladému veku toho dosiahol v živote veľa – bol politik a štátnik, diplomat, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, vojenský letec, ale tiež astronóm, fotograf, vedec a vynálezca. V čase svojej smrti bol najmä symbolom československej vzájomnosti a spolutvorcom Československej republiky. Jeho pamiatku oslavuje monumentálny pamätník na bielokarpatskom vrchu Bradlo, ktorého autorom je Dušan Jurkovič (tomuto tvorcovi sme venovali jedno z predchádzajúcich rozprávaní). 

Nežil dlho. Možno práve jeho krátky život a náhla tragická smrť sa podpísali pod jeho glorifikáciu. V očiach väčšiny Slovákov je hrdinom, najväčším zo všetkých Slovákov. Súčasťou glorifikácie je aj jeho socha stojaca na nábreží Dunaja v Bratislave, dielo českého sochára Františka Kafku – 7,2 metra vysoký bronzový Štefánik v leteckej kombinéze s kuklou na hlave. Silný a hrdinský. Žiaden iný Slovák nemá taký obrovský pamätník.

Milan Rastislav Štefánik však nebol ani silný, ani hrdinský. Skôr naopak. Bol menšej postavy, vlasy mal riedke a tvár poznačenú jazvami po prekonaných kiahňach. Celý život bol chorľavý, podstúpil viacero operácií žalúdka a minimálne dva razy ušiel hrobárovi priamo z lopaty. Posledné roky života dokázal existovať len pod vplyvom silných narkotík, ktoré zmierňovali veľké bolesti.

Napriek tomu všetkému sú atribúty, ktoré sme spomenuli o dva odseky vyššie, pravdivé. On skutočne bol tým všetkým, aj keď sa ničomu nevenoval dlhší čas. Astronómom bol len niekoľko krátkych úsekov v živote, vojenským pilotom bol necelý rok, politikom štyri roky, brigádnym generálom približne rok, fotografom a vynálezcom len útržkovite popri iných aktivitách. Všetkému sa však venoval s plným nasadením, nehľadiac na svoje chatrné zdravie. A prakticky všade slávil úspechy.