v ekonomike dôvera zmierňuje trenie a uľahčuje fungovanie firiem, transakcií a trhov. V politike je podstatou toho, čo sa označuje ako sociálny kapitál – schopnosti občanov spájať sa kvôli spoločným cieľom do skupín a organizácií a aktívne participovať na demokratickej politike.

kde nie je dôvera, tam je mafia

Spoločnosti sa stupňom dôvery výrazne líšia. V 90. rokoch 20. storočia Robert Putnam z Harvardu napísal klasickú štúdiu o Taliansku, v ktorej zvýraznil kontrast: sever krajiny charakterizovala vysoká dôvera, množstvo občianskych spolkov, športových klubov, novín a iných organizácií, ktoré obohacovali verejný život. Juh bol typický tým, čo sociológ Edward Banfield ešte skôr označil ako „amorálny familizmus“ – spoločnosť, kde môžete dôverovať primárne členom najbližšej rodiny a k ostatným ľuďom ste ostražití, lebo vám väčšinou „idú po krku“. Jedinými veľkými organizáciami na talianskom juhu boli katolícka cirkev a, samozrejme, mafia. Mafia bola priamym produktom nedôvery: podnikateľ na juhu sa nemohol spoľahnúť na štát, že ochráni jeho vlastnícke práva, vláda zákona bola prislabá. Keď vás niekto podviedol, mohli ste si jedine najať mafiána, aby mu polámal nohy.

Vo svojej knihe o dôvere som USA opísal ako spoločnosť s vysokou dôverou. Tento pohľad má dlhú tradíciu. Keď Francúz Alexis de Tocqueville navštívil v 30. rokoch 19. storočia Spojené štáty a prešiel väčšiu časť ich vtedy osídleného územia, všimol si vysoký výskyt občianskych spolkov – od biblických krúžkov po spolky vzájomnej pomoci. Videl, že Američania pri riešení výziev ochotne spolupracujú s neznámymi ľuďmi. Toto bolo v ostrom kontraste k jeho vlasti, kde by človek nenašiel ani desať Francúzov ochotných spojiť sa v spoločnom úsilí. Vo Francúzsku bola v porovnaní s Amerikou len malá spontánna socializácia alebo nízky sociálny kapitál. Tento pohľad na Ameriku ako spoločnosť s vysokou dôverou podporili v polovici 20. storočia dáta, ktoré ukázali, že Američania veria iným Američanom viac, ako si veria navzájom ľudia vo Francúzsku a mnohých iných krajinách.

američania si navzájom neveria a neverí im ani svet

Dnes by som USA za spoločnosť s vysokým stupňom dôvery určite neoznačil. Už keď moja kniha v 90. rokoch vychádzala, začínala sa šíriť politická polarizácia a Američania sa začali trieštiť podľa politických preferencií. Polarizácia sa odvtedy ešte zvýraznila a je z nej to, čo politológovia označujú ako „afektívna polarizácia“ – prívrženci politických strán nielenže s druhou stranou nesúhlasia, ale považujú ich za zlomyseľných a nepoctivých. Sociálny kapitál medzi členmi rôznych politických kmeňov stále existuje, ale nedôvera v spoločnosti je rozšírená. Neakceptujeme spoločné fakty pri témach ako bezpečnosť vakcín alebo poctivosť volieb, žijeme podľa konšpiračných teórií, ktoré hlásajú, že veci nie sú také, aké sa javia.