s radosťou preto, že ak chceli vyhlásiť Československú republiku – a to práve chceli –, potrebovali do svojho predsedníctva aspoň jedného slovenského zástupcu. Nečakane prichádzajúci slovenský politik sa im tak náramne hodil. Hneď ho kooptovali a stal sa tak jedným z legendárnych piatich mužov októbra, ktorí vyhlásili Československú republiku. Niekedy sa skrátka oplatí byť na správnom mieste v správnom čase.

Treba povedať, že to nebolo úplne nezaslúžené. Vavro Šrobár, pretože o ňom je reč, bol dlhé roky jedným z najhlasnejších, ak nie vôbec najhlasnejším hlásateľom jednotného československého národa. V tomto spojení videl budúcnosť Slovákov. V čase jeho cesty do Prahy mal Vavro Šrobár – keďže bol doktor, tak MUDr. Vavro Šrobár – 51 rokov a za sebou veľkú časť svojej politickej kariéry. Vtedy ešte netušil, že prakticky rovnako dlhý politický život má ešte pred sebou. Ale poďme pekne po poriadku.

Narodil sa ako Vavrinec Ján Šrobár v Liskovej na Považí do rodiny, ktorá mala jedenásť detí. Jeho otcom bol Štefan Šrobár, matkou bola Mária, rodená Šeferová-Dvorská. Lisková je len necelých deväť kilometrov vzdialená od Černovej, kde sa o tri roky skôr narodil Andrej Hlinka (venovali sme sa mu v predchádzajúcom rozprávaní). Blízkosť rodísk obidvoch mužov ako keby predestinovala ich ďalšie spolužitie – zo začiatku priateľské, postupom času viac a viac navzájom súperiace.

Nižšie gymnázium absolvoval v maďarskom Rózsahegy (dnešný Ružomberok), ale keďže neovládal plne maďarský jazyk, prešiel len tak-tak. Do vyšších tried potom chodil do nemeckej Leutschau (dnes Levoča). Stredoškolské vzdelanie chcel ukončiť v Banskej Bystrici (vtedy Beszterebánya alebo Neusohl). Bolo to v čase vzostupu maďarizácie, ktorá zasahovala všetky nemaďarské národy v Uhorsku. Mladý Šrobár to pocítil na vlastnej koži. Keďže ho obžalovali z „panslavizmu a panslavistických agitácií“, dostal zákaz zmaturovať na ktoromkoľvek z uhorských gymnázií.

S finančnou podporou a pomocou niektorých členov Slovenskej národnej strany, našiel útočisko v moravskom Přerove. Tiež to nemal najjednoduchšie, ale nakoniec sa mu podarilo zmaturovať. Po maturite sa musel rozhodnúť, či pôjde v šľapajach svojich bratov a dá sa na štúdium teológie, alebo či si vyberie inú životnú dráhu. Rozhodol sa pre štúdium medicíny a v roku 1888 nastúpil na českú univerzitu Karlo-Ferdinandovu v Prahe.