kto obstojí? Kam sa podela eufória, ktorú sme zažívali po páde železnej opony, keď mnohí z nás očakávali, že konštitúcia slobody naďalej nemá vo svete skutočnú, životaschopnú a konkurencieschopnú alternatívu?

scéna potemnieva

Keby sme obrysy dnešnej situácie mohli nejakým zázračným spôsobom zazrieť pred, povedzme, 20 rokmi, pravdepodobne by sme boli zdesení. Alebo nie? V každom prípade by utrpeli niektoré naše vtedajšie ilúzie, ktoré sme si pestovali napriek skúsenostiam uplynulého storočia a toho, čo mu predchádzalo. Niečo z týchto skúseností sme reflektovali v minulej časti (15/2026) a odporúčam milému čitateľovi, aby nasledujúce odseky čítal v tomto kontexte (ak ich, pravda, ihneď v znechutení nepreskočí).

Príliš ľahko, príliš pohotovo sme uverili téze o „konci dejín“; hoci sme nemuseli vždy túto metaforu použiť výslovne, mlčky sme sa spoliehali na to, že najhoršiemu sa tentokrát vyhneme, že katastrofy končiaceho sa 20. storočia – vtedy ešte v živej pamäti väčšieho počtu ľudí, než dnes – sa nebudú opakovať, pretože... Ozaj, prečo? Aké skutočné dôvody na toto presvedčenie by sme mohli uviesť?

Skúsme ešte chvíľu pokračovať v našej minule započatej anamnéze. Pochopiť, čo sa pokazilo, alebo skôr, čo sme pokazili, hoci aj tým, že sme niečo opomenuli, nie je zbytočné. Aj keď nám to neposkytne zázračný recept na nápravu dnešného stavu (kde by sme taký zobrali?), pomôže nám to rozpoznávať príznaky istých trendov, v ktorých smere by sme nemali pokračovať, alebo tiež: príznaky choroby, ktorá nie je len „spoločenská“ či „politická“, ani jej povahu nemožno vyčerpávajúco zhrnúť v pojmoch ekonomickej krízy – aj keď je nepochybne aj všetkým týmto. Dovolím si tvrdiť bez akéhokoľvek nároku na originalitu, že naša dnešná kríza má aj rozmer kultúrny, morálny a duchovný. Ak niekoho to posledné slovo podráždi, odpovedám, že práve aj takéto podráždenie môže byť príznakom dnešnej spoločenskej atmosféry. Zmätky vo vnímaní, konaní, myslení a cítení sa v neposlednom rade prejavujú v oblasti politického správania.

„Dnešní mocipáni čoraz nepokrytejšie nadväzujú na totalitné praktiky z minulosti.“

Mám tu na mysli nielen správanie sa diktátorov typu Putina, Kim Čong-una alebo iránskych ajatolláhov (tí poslední sú k dnešnému dňu stále pri kormidle, hoci podľa prezidenta Trumpa tam vlastne už nemajú byť, takže ak ich tam vidíme, asi trpíme halucináciami, čo je dozaista naša chyba). Mám na mysli práve viacerých demokraticky zvolených predstaviteľov, ktorých programom je čoraz nepokrytejšie: likvidácia toho systému, prostredníctvom ktorého riadnych procesov sa dostali k moci, a aj sa naň ešte stále tu a tam odvolávajú ako na zdroj legitimity svojej vlády; prinajmenšom do času, keď už ani to nebudú musieť. Že si to nevieme predstaviť? Nebojte sa, bude tomu tak len dovtedy, než to naozaj nastane a my budeme bohatší o ďalšiu hnusnú skúsenosť.

spupnosť a infantilnosť 

Kadečo sa už aktuálne deje. Aj tie posledné čistky u nás vo verejnoprávnej STVR ilustrujú, ako dnešní mocipáni (áno, vynesení do svojich pozícií demokratickými voľbami) čoraz nepokrytejšie nadväzujú na totalitné a normalizačné praktiky známe z minulosti, nehovoriac o ich zahraničnopolitickej orientácii vyznačujúcej sa už nepokrytými sympatiami k zahraničným diktátorom a masovým vrahom. Kto sú títo mocipáni? Nápoveda pre niektorých členov liberálnej „bubliny“: nie, nejde o dôchodcov! Ide z podstatnej časti o príslušníkov generácie, ku ktorej patrím aj ja: v roku 1989 sme boli v študentskom veku, niekedy krátko po alebo aj pred. Aj nám ktosi sugeroval, že sme tí mladí a chytrí, ktorí všetko napravia, pretože – a teraz zbystrite pozornosť: pretože „nie sme zaťažení minulosťou“ – zrejme na rozdiel od našich rodičov a prarodičov.