vznikli hádky o tom, ako to vlastne bolo. Dodnes však Slováci na čele s politickou špičkou kladú vence k pamätníkom s kosákmi a kladivami. V Holandsku ľudia neďakujú Američanom. Ich spomienka na obete vojny 4. mája je venovaná všetkým, ktorí sa o mier zaslúžili. 5. máj je zas oslavou slobody. Holanďania netrpia vazalským komplexom, ktorí ich núti uctievať iných. Samozrejme, ich história bola úplne iná než tá naša.

Na to, aby sme sa s ruským osloboditeľským naratívom vysporiadali, si potrebujeme priznať, že sme boli náckami – klérofašistickým štátom, ktorý spolupracoval s nacistickým Nemeckom. Neboli sme okupovaní a tak sme ani nemohli byť oslobodení. Rus na naše územie prišiel, aby porazil Nemca a zvrhol slovenskú vládu, ktorá bola jeho spojencom. Neviedli ho ušľachtilé ciele. Chcel si jednoducho vziať územie potom, čo ho Nemec podviedol a zabral si tej Európy dosť veľa, dokonca na Rusko aj zaútočil.

priznajme si krutú pravdu

Kým si nebudeme schopní priznať krutú pravdu, že sme to v 2. svetovej ozaj pokašlali, tak sa nepohneme ďalej. Treba si strhnúť tú náplasť o ruských osloboditeľoch. Síce bude chvíľu bolieť na kosť ohlodaná skutočnosť, že nebolo koho oslobodzovať, že sme hajlovali v šíkoch na námestiach od Michaloviec až po Bratislavu, že sme udávali susedov a brali si ich majetky, tešili sa z toho, že ich odvedú do koncentrákov a nám bohabojným Slovákom pripadne ich dom, záhrada aj kožuch, ale prejde to. Rýchlo chceli Slováci zabudnúť na pomáhanie Hitlerovým ideám. Rusi im oči prelepili páskou o záchrane, že oni za to v skutočnosti nemôžu. To ten zlý Nemec ich nútil takéto podlosti páchať. Zapáčilo sa Slovákom veriť, že nemali inú možnosť.