kráčať svojou Kalváriou

V kolobehu roka, na prahu jari, je jedna podivná noc. Veľká noc. Noc smrti. V posledných lúčoch umierajúceho dňa vidíme osamelého človeka, ako po cestičkách Kalvárie vlečie svoj kríž k vrcholu. Dnes je tu tá Noc. Jej znamenie je s nami neustále. Týči sa v oltárnom priestore kostolov. Stretáme ho pri lesných cestách ako „Božie muky“. Veriaci to znamenie prijímajú v chlebe a víne eucharistie.

Kritici kresťanstva vidia vo Veľkej noci morbídny kult utrpenia a smrti. Oproti radosti života sa tu stavia ideál obete – zmučený človek, ktorý dobrovoľne kráča k smrti. Evanjeliá tú obetu považujú za zjavenie. V obetovanom človeku vidia Boha samotného, odhaleného v jeho najvnútornejšej podstate.

Kritici majú pravdu: Utrpenie je ohavné, na ňom samom nie je nič hodné oslavy. Oslava patrí radostnému životu. Lež, čo si počať s utrpením? Je tu predsa s nami od narodenia po smrť. Často býva skryté i za maskou veselej tváre. Do slávy života je votkaná bieda umierania. 

Naši predkovia Veľkú noc vpísali do krajiny. Na okraji miest nájdeme osamelé kalvárie. Zvláštny symbol. Cesta Boha a cesta človeka sa tu stretajú v jednej ceste. Aké to je Kriste, byť odsúdený, vylúčený spomedzi ľudí? Aké je to cítiť na tvári pľuvance a facky? Vyriekli ortieľ, teraz prinášajú kríž. Ty si ho na seba však vzal už prv: ako svoj záväzok byť verný pravde; bral si ho na seba, keď si sa dotýkal malomocných, priatelil sa so samaritánmi, hriešnikmi, neviestkami a colníkmi.

V strede Prešovskej Kalvárie je stĺpová terasa. Stojí na nej Pilát a ukazuje na Krista: „Hľa človek“. V tom geste je vyrieknutý zmysel krížovej cesty. Božia sláva sa zjavuje v ľudskosti človeka. „Hľa človek“: obraz skutočného človeka v strede Kalvárie je zjavením Boha. Kráčať Kalváriou znamená kráčať s Bohom k Bohu, no zároveň kráčať i sám k sebe, k tajomstvu pravej ľudskosti.

„dokonané je.“

Môže niekto čosi také vysloviť v hodine svojej smrti?  Môžu to po ňom zopakovať tí, čo ho milovali? Aký život je v smrti dokonaný? Veď v okamihu posledného vydýchnutia smrť osobu premení na vec. Nahota zajatcov v koncentračných táboroch. Zvecnenie človeka mašinériou neosobnej inštitucionalizovanej moci. Taký je pred nami Ježiš na konci svojho pozemského príbehu. Premenený na vec, ktorou disponujú iní. Naložia na neho kríž, na ktorom zanedlho odvisne. To, čo sa bude diať, už nie je jeho vecou, robia to s ním iní. Už nie je súčasťou ľudskej spoločnosti.