thubtenov príbeh nezačal ani zďaleka hladko. Nezačínal ako hľadajúci, ale ako vyhorený, depresívny, chorý mladý muž, ktorý potreboval urobiť niečo radikálne pre  svoju vlastnú záchranu. Jeho búrlivý spôsob života mu spôsoboval panické ataky, depresívne záchvaty a nakoniec ho vyčerpaného pripútal na niekoľko mesiacov na lôžko. To ho primälo urobiť zásadné rozhodnutie vycestovať do Škótska do kláštora Kagyu Samye Ling, prvého tibetského budhistického centra, ktoré bolo na Západe založené v šesťdesiatych rokoch, a to mu zmenilo život. V roku 1993 bol vysvätený za mnícha a v súčasnosti je považovaný za jedného z najvplyvnejších učiteľov meditácie v Spojenom kráľovstve.

„Zúfalo som túžil po šťastí... Začal som meditovať dosť návykovým spôsobom... snažil som sa dosiahnuť šťastie. Ale čím viac som tam sedel a hľadal šťastie v meditácii, tým viac som bol depresívny,“ takto Thubten opisuje svoje prvé obdobie v kláštore. Podobnú skúsenosť možno máme viacerí, ktorí sa snažíme prinútiť sa meditovať, pretože vieme, niekde sme si prečítali, že je to pre nás dobré a potrebujeme si meditáciu odfajknúť niekde na zozname úloh. 

Neustále máme pocit, že nám niečo chýba. Vždy nám niečo chýba. Nie sme dosť dobrí, nepodávame dosť dobrý výkon, nevyzeráme dosť dobre. Ak zažijeme toto a toto, tak budeme v poriadku, ak sa toto a toto stane, tak len potom budeme šťastní, a keď sa to nestane, to niečo zvonka, tak predsa šťastní byť nemôžeme. A znova dookola. Raz je tým, čo chceme dosiahnuť – čiže byť šťastní – dobrá práca, raz dovolenka, raz partner, nové auto, ďalšie dieťa, inokedy zas iná politická situácia v našej krajine.