vzaté trochu užšie, pohybujeme sa tu najmä v oblasti „politickej teológie“, samozrejme, v nevyhnutnom dotyku či prienikoch s ostatnými disciplínami.

Črtá sa nám dlhý historický príbeh ako veľký obraz. Upriamime sa tu len na jeho malé výrezy, na niekoľko sklíčok z tejto mozaiky: malých, a predsa významných, pretože celý obraz v sebe istým spôsobom zrkadlia. Nevynecháme z nich dobu počiatkov novoveku, ktorá je aj dobou náboženského kvasu ústiaceho postupne do projektov radikálnej reorganizácie vzťahov medzi svetskou a duchovnou mocou. Tento „kvas“ odštartoval novú dynamiku moderného civilizačného rozmachu. No odštartoval aj (a to je tiež neoddeliteľná súčasť modernity) nové spory týkajúce sa základov a konečného zmyslu ľudského života, oprávnenia inštitúcií, morálky, zákonov, vzťahu svetskej a duchovnej moci. Tento príbeh mal aj tragické vyústenie v podobe vieroučných konfliktov, ktoré nakoniec vyústili do škandálu západného kresťanstva, náboženských vojen vrcholiacich v 16. a 17. storočí. Je to zároveň príbeh opätovných pokusov uniknúť z tejto slepej uličky konfliktu, ktorý sa začal javiť neriešiteľný v rámci zdedených inštitúcií a noriem správania. A boli to pokusy, ktoré nezriedka vyprodukovali problémy nie menšie od tých, ktoré sa pokúšali vyriešiť.

bábka bohov

Prívlastok „tragický“ môže naznačovať osudovosť. Osud, fatum, je koncept bližší antickému, a teda pohanskému, videniu sveta než kresťanskému. Ale v pohanskom svete, menovite vo svete starých Grékov, ktorým vďačíme za vynález tohto dramatického žánru, znamená tragédia aj príbeh konfliktu neriešiteľného ľudskými aktérmi, či už dobrými, alebo zlými, ktorí sú do neho zapletení silami nad ktorými nemajú kontrolu, a teda konflikt, ktorý môže vyriešiť a zmieriť len božský zásah, odsudzujúci aj milosrdný. 

Tragédia je príbeh, ktorý sa pokúša preniknúť do nevypovedateľných tajomstiev ľudského údelu. Toto tajomstvo vždy znova uniká pojmovému uchopeniu aj pokusom o ovládnutie ľudskými silami. Antická, teda pohanská, tragédia (vo vrcholnej podobe u Sofokla, Aischyla a Euripida) je príbeh ľudskej slobody narážajúcej na osud; príbeh ľudského údelu ako údelu rozumom nadaného, slobodne sa rozhodujúcej bytosti, ktorá však zároveň v kritických okamihoch poznáva sámú seba ako bábku bohov a v tomto zmysle ide aj o príbeh utrpenia, pri ktorom publikum zažíva emocionálnu katarziu.

„Platón hľadal politickú obec, v ktorej by Sokrates nebol odsúdený.“

Mýtický symbol „bábky bohov“ vytvoril Platón v dialógu Zákony. Človek je tu znázornený ako bábka na nitkách či drôtikoch, ktorými pohybujú božské a démonické sily. Zlaté (mäkké a krehké) vlákno je vlákno rozumu (v zmysle nús, prepájajúceho božské a ľudské bytie s napätím medzi oboma pólmi). Železné a tvrdé vlákna sú vlákna protichodných vášní. Údelom človeka je pridržať sa zo všetkých síl zlatého vlákna, nasledovať jeho ťah a prekonávať tak zmätok existencie v smere božského poriadku a odolávať tak protichodným silám chaosu a zmaru. Je to údel spočívajúci v trvalom napätí medzi ľudskou a božskou skutočnosťou, medzi nedokonalosťou a zavŕšením, medzi smrteľnosťou a nesmrteľnosťou – príbeh pohybu a zápasu ľudského sebaprekonávania.