štyri roky sa už Ukrajinci bránia – veľmi úspešne bránia – ruskému fašizmu. A to bol dôvod, aby sme opäť vyšli do ulíc pripomenúť si, že únava nesmie byť dôvodom na mlčanie a že solidarita nie je jednorazový čin, ale vytrvalé rozhodnutie. Sú ľudia, ktorí spochybňujú demonštrácie hovoriac, že žiaden konkrétny prínos nemajú. No tak práve tá včerajšia mala: Ukázali sme našim ukrajinským priateľom, že nie sme on. Že nie sme ako oni. Že étos spred štyroch rokov, kedy sme Ukrajincom s úplnou samozrejmosťou poskytli pomoc, ešte u množstva ľudí pretrváva.

A tiež, aby sme vytvorili ostrovček „svojich“.  Pochod bol hlasom tých, ktorí veria, že sloboda a spravodlivosť majú zmysel aj v časoch, keď sa zdá, že svet si na utrpenie zvyká.

 Stovky, a zrejme tisíce ľudí (počet je ťažko odhadnúť, lebo dav sa hýbal po uličkách) sa zhromaždili na Hodžovom námestí a prešli k ukrajinskému veľvyslanectvu na Radvanskej ulici. Sprievod bol skôr pokojný, rozbúril sa len pri prechode okolo ruského veľvyslanectva. Program začala úplne nová pieseň Katky Koščová a Dabniel Špiner Vojna je..., ktorej videoklip bol nakrútený v zničenom kultúrnom dome v Irpini.

chceme mier viac, ako ktokoľvek iný

Zo slov ukrajinského veľvyslanca Myroslava Kastrana vyberáme: 

Už po štvrtý raz sa stretávame tu, pred veľvyslanectvom Ukrajiny v Slovenskej republike.

Ako každý rok, aj dnes vidím vo vašich rukách kvety a vo vašich očiach smútok.

Ako každý rok sme si minútou ticha uctili všetkých, ktorí položili život za obranu našej krajiny.

A ako každý rok sa modlíme a dúfame, aby sa tento deň už nikdy neopakoval – nie o rok, nie o desať, nikdy.

Vedia Ukrajinci, ako to dosiahnuť?  

Áno.