za týmito chladnými štatistikami stoja osobné, ľudské príbehy. Spomínam si, ako mi jeden pán zo Slovenska opisoval svoj pobyt v stalinských gulagoch. Hovoril: „Celý náš život sa zmenil na jeden jediný pocit, ktorým bol hlad. Mali sme len jednu túžbu niečo zjesť!“ To isté prežívajú dnes Ukrajinci, starí ľudia, ženy, deti, keď sa ich život zmenil na jediný pocit, ktorým je mráz a zima.
Ukrajinci! Večne skúšaní ľudia. Aká to podobnosť! Ukrajinský hladomor v rokoch 1932 – 1933, ukrajinský chladomor v roku 2026. To všetko preto, lebo Ukrajinci sú hrdý národ, ktorí chce o svojom živote rozhodovať sám.
Čo stojí za obludnosťami, ktorých sa ľudstvo stále dopúšťa a ktoré v našej blízkosti dnes zažívajú Ukrajinci? Hovorí o tom hneď na začiatku kniha Genezis, keď had hovoril žene: „Nie nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete jesť zo stromu poznania dobra a zla, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ Budete ako Boh, po tom túžia všetci diktátori. Budete ako Boh, hovorili nacisti o svojej rase, budete ako Boh, myslia si dnes ruskí predstavitelia o svojom národe. Takto môžeme rozumieť slovám pápeža Františka, keď o vojne na Ukrajine verejne povedal, že je to rúhanie.
Aké slová dnes máme vysloviť, keď neďaleko nás stále zomierajú nevinní ľudia, keď tisícom ľudí je hrozná zima, keď aj tu, okolo nás sú ľudia z Ukrajiny, ktorí museli ujsť pred nebezpečenstvom ohrozenia života? Čo môžeme povedať, aby to neznelo ako prázdne, formálne slová?
V prvom rade musíme o tejto nespravodlivosti stále nahlas hovoriť. Ak sa dá, mali by sme aj materiálne podporiť ľudí na Ukrajine, ktorí trpia. Mali by sme Ukrajincom, ktorí tu žijú povedať, že si ich vážime, že chceme urobiť všetko preto, aby sme zľahčili ich ťažký údel. Mali by sme osud Ukrajiny nosiť vo svojom srdci a mali by sme sa za Ukrajinu stále modliť.
Na Slovensku sme posledných 80 rokov žili bez vojny. Dnes, keď sa táto hrozná realita celkom bezprostredne dotýka našich susedov Ukrajincov, mali by sme ju ľudsky prežívať, akoby sa dotýkala nás samotných. Až potom pochopíme ich ľudsky ťaživý, ale tiež hrdinský zápas, ktorý žijú.
Toto sú naše slová solidarity a snáď útechy. Rád by som sa ale v tejto chvíli oprel aj o iné slová, slová nádeje proroka Jeremiáša, ktoré vyslovil na začiatku babylonského zajatia Izraelitov:
„Toto hovorí Pán: V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie. Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet. Toto hovorí Pán: Zabráň svojmu hlasu plač a svojim očiam slzy, veď tvoja námaha dostane odmenu,hovorí Pán. Vrátia sa z nepriateľskej krajiny. Je nádej pre tvoju budúcnosť, hovorí Pán, synovia sa vrátia na svoje územie.“
Verme, že nad všetkým Zlom tu stojí Boh, Pán celých dejín. Verme, že bratská Ukrajina sa dožije dňa, keď sa jej „synovia vrátia na svoje územie pokoja, mieru a prosperity“. Z úprimného srdca chceme teraz povedať: Boh ochraňuj Ukrajinu!
Odznelo na Koncerte pre Ukrajinu v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove 24.2.2026, ktorý zorganizoval Východný dištrikt ECAV v Prešove pod záštitou biskupa Petra Mihoča.