za týmito chladnými štatistikami stoja osobné, ľudské príbehy. Spomínam si, ako mi jeden pán zo Slovenska opisoval svoj pobyt v stalinských gulagoch. Hovoril: „Celý náš život sa zmenil na jeden jediný pocit, ktorým bol hlad. Mali sme len jednu túžbu niečo zjesť!“ To isté prežívajú dnes Ukrajinci, starí ľudia, ženy, deti, keď sa ich život zmenil na jediný pocit, ktorým je mráz a zima. 

Ukrajinci! Večne skúšaní ľudia. Aká to podobnosť! Ukrajinský hladomor v rokoch 1932 – 1933, ukrajinský chladomor v roku 2026. To všetko preto, lebo Ukrajinci sú hrdý národ, ktorí chce o svojom živote rozhodovať sám.

Čo stojí za obludnosťami, ktorých sa ľudstvo stále dopúšťa a ktoré v našej blízkosti dnes zažívajú Ukrajinci? Hovorí o tom hneď na začiatku kniha Genezis, keď had hovoril žene: „Nie nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete jesť zo stromu poznania dobra a zla, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ Budete ako Boh, po tom túžia všetci diktátori. Budete ako Boh, hovorili nacisti o svojej rase, budete ako Boh, myslia si dnes ruskí predstavitelia o svojom národe. Takto môžeme rozumieť slovám pápeža Františka, keď o vojne na Ukrajine verejne povedal, že je to rúhanie. 

Aké slová dnes máme vysloviť, keď neďaleko nás stále zomierajú nevinní ľudia, keď tisícom ľudí je hrozná zima, keď aj tu, okolo nás sú ľudia z Ukrajiny, ktorí museli ujsť pred nebezpečenstvom ohrozenia života? Čo môžeme povedať, aby to neznelo ako prázdne, formálne slová?