po Gruzínsku cestujem už nejaký ten rok. Na svojich cestách som stretla veľa mužov, čo vo vojnách bojovali. Veľa žien, čo vojnu zažili, aj mladých, čo o svojich otcov vo vojnách prišli. Mier tam nie je slovo v slovníku a má horkú príchuť. V Gruzínsku pocítite, ako je život v mieri neistý, ak ho uzavriete s Ruskom.
generácie ruských zradcov
Generácie Gruzíncov vyrastajú vo vojnách a povstaniach proti ruskému susedovi. Prvá anexia Gruzínska k Rusku za začala v roku 1801 podpísaním dekrétu ruským cárom Pavlom I. Tomuto aktu predchádzalo to, čo dnes môžeme nazvať klasickou ruskou zradou. Po podpise Georgievskej zmluvy v roku 1783, v ktorej sa Rusi zaviazali k ochrane Gruzínska, sa stal úplný opak. O dva roky neskôr, keď Rusi mali príležitosť svoje záruky splniť, sa v bitke pri Krtsanisi, kde stál gruzínsky kráľ Erekle II. proti Peržanom, jednoducho neukázali. Rozhodli sa vyčkať pár rokov, kým Osmani a Peržania Gruzíncov oslabia. Zároveň po smrti Erekleho podporovali gruzínskych princov v sporoch o nástupníctvo. Žiadna výnimočná ani inovatívna taktika, no funguje skvele do dnešných dní.
V roku 1801 nastal vhodný čas na pripojenie. Kým Georgievská zmluva bola podpísaná oboma stranami, anexia, samozrejme, bez súhlasu Gruzínska. Ako prvé zaniklo kniežatstvo Kartli – Kacheti. Pri jeho pričlenení využili Rusi problémy s nástupníctvom. Zakaždým sa ponúkli s pomocou, ochranou, riešením. Niekedy presviedčali nátlakom, inokedy prísľubom autonómie, vždy však nasledovala strata suverenity. V Imereti sa Gruzínci proti Rusom intenzívne búrili, ale v roku 1810 sa stali súčasťou Ruska. V tom istom roku začali Rusi ako územie protektorátu ochraňovať Guriu a Abcházsko. V týchto kniežatstvách trvalo desaťročia, kým Gruzíncov dostali. Napokon sa však stali súčasťou Ruskej ríše. Ako posledné padlo Samegrelo, ktoré si „užívalo“ ruský protektorát od roku 1803. V 1867 roku sa pripojilo k Rusku a dielo bolo dokonané.
gruzínci sa nepoddajú
Tieto anexie boli sprevádzané mnohými povstaniami Gruzíncov vo všetkých krajoch. Najtvrdšie sa bránili horali v Svaneti, Tušeti či Chevsureti. Gruzínska nátura sa nepoddá. Nie je prirodzené vypočítať si, či sa im oplatí brániť, či sa vzdať. Gruzínec bojuje. Je nemysliteľné vydať krajinu predkov iným. „Len cez moju mŕtvolu,“ povedia mnohí aj dnes.
„Ihneď po prevzatí moci začalo Rusko menovať svojich biskupov či konzultantov v gruzínskych kláštoroch.“
Ani jedno z kniežatstiev si neudržalo autonómiu, všetky sa stali terčom represií. Rokom 1801 zaniká kráľovska moc Bagrationocov v Kartli – Kacheti, aj šľachta je zbavená moci, a to všetko napriek tomu, že sa Rusi podpisom Georgievskej zmluvy 18 rokov predtým zaviazali tak neurobiť. Porušenie bodu zmluvy nebolo výnimkou, skôr pravidlom. V roku 1811 ruský cár Alexander I. vydal dekrét, ktorým Gruzínska pravoslávna cirkev stratila autonómiu a prešla pod Moskovský patriarchát. Toto je pre Gruzíncov extrémne bolestivá záležitosť.
rusi siahli na cirkevné tabu
Gruzínska cirkev bola autonómna od 5. storočia. Gruzíncov ničili mnohí dobyvatelia, aj moslimovia. Peržania, Osmani, Arabi, ale nikto im nesiahol na autonómiu cirkvi. Boli nútení k obmedzeniam či skrývať sa, no zachovali si svoju cirkev. Po viac než tisícročí tomu urobili koniec práve dobyvatelia z Ruska. Ani toto však neprebehlo náhle. Na takéto udalosti sa Rusi pripravujú. Začínajú tiež obmedzeniami. Ihneď po prevzatí moci začalo Rusko menovať svojich biskupov či konzultantov v gruzínskych kláštoroch. Aj patriarcha – hlava cirkvi – bol nútený konzultovať svoje rozhodnutia s ruskými úradníkmi. Napokon však ruské úrady patriarchu gruzínskej cirkvi neuznali a jej autonómiu úplne zrušili. Rovnako v niekoľkých etapách prebehlo potlačenie gruzínskeho jazyka. Bol zakázaný v školách, na úradoch, v divadlách, v tlači. Rusi opäť porušili jeden z bodov Georgievskej zmluvy. Zdalo by sa, ako by ani nemali v pláne čokoľvek z nej dodržať.
samostatnosť: politický úskok
Gruzínci boli pod Rusmi do roku 1918, keď vyhlásili samostatnosť. Rusom chvíľu trvalo, kým samostatnosť Gruzínska uznali. Nakoniec ju stvrdili zmluvou v Moskve, ktorú podpísali 7. mája 1920. Tá však bola skôr politickým úskokom než skutočnou dohodou. Rusi sa v nej zaviazali rešpektovať gruzínsku suverenitu, hranice a nezasahovať do vnútroštátnych záležitostí krajiny. Stanovovala tiež vznik zmiešaných komisií na riešenie problémov a diplomatických vzťahov, ktoré mali predchádzať vojenským konfliktom. Dohoda však obsahovala tajný dodatok, ku ktorému Rusi Gruzíncov dotlačili. Túžba po nezávislosti bola silná, no Rusko stále veľké. Gruzínci v ňom umožnili Rusom šírenie komunistickej propagandy. Dávala Rusku právo zasahovať v prospech gruzínskych boľševikov, ktorých sloboda tak bola zaručená zmluvou. 2. anexiu Gruzínska k Rusku preto často proruskí Slováci vnímajú len ako vyústenie konfliktu medzi boľševikmi a menševikmi .
dobytie Gruzínska
Aj Moskovskú dohodu Rusko využilo na dobytie Gruzínska. Rusi nielen finančne podporovali boľševikov v Gruzínsku, organizovali zhromaždenia, protesty. Na hraniciach sa občas objavili menšie vojenské jednotky, vojaci sem-tam prekročili hranice, nasledovali prestrelky. Niekedy meškali s platením v rámci obchodov, inokedy zadržali vlaky s potravinami. Čekisti sa infiltrovali medzi obyvateľov a vytvárali roztržky. Netrvalo dlho, kým sa znova rozhodli zaútočiť. 11. februára 1921, len 9 mesiacov po podpise zmluvy v Moskve, ruské vojská vtrhli do Gruzínska. Z juhu im pomohli jednotky Arménska. Rusi Arménov presvedčili, že gruzínska menševická vláda ubližuje ich rodákom v regióne Lori. Ten bol ich sporným územím a v tom čase patril Gruzínsku. Ruská armáda sa ako zvyčajne jala pomáhať. Tentoraz ochraňovať boľševikov v povstaní pred menševikmi. Človek by si povedal, že jedno klamstvo nemôže fungovať stáročia. Našťastie pre Rusov a nešťastie pre nás funguje. Rovnaké zámienky používajú dodnes.
„Gruzínskom sa koncom 30. rokov prevalila vlna Veľkého teroru, rovnako ako v iných republikách, napriek Stalinovej národnosti. To, že bol Gruzíncom, preňho neznamenalo toľko ako ideológia boľševizmu.“
Gruzínci sa proti Rusom museli brániť sami. Tbilisi padlo 25. februára 1921. Nastali represie. Opozícia bola potlačená, jej vodcovia vyvraždení, zaviedla sa cenzúra, inštitúcie stratili nezávislosť. Gruzínskom sa koncom 30. rokov prevalila vlna Veľkého teroru, rovnako ako v iných republikách, napriek Stalinovej národnosti. To, že bol Gruzíncom, preňho neznamenalo toľko ako ideológia boľševizmu. Rozpútal čistky, v ktorých padli nielen intelektuálne elity gruzínskeho národa odporujúce jeho presvedčeniu. Neváhal ani pri človeku, ktorý ho sprevádzal od detstva. Sergo Ordžonikidze vyrastal so Stalinom v Gori a spájala ich silná oddanosť myšlienkam marxizmu-leninizmu. Oficiálne umrel na infarkt. Neoficiálne sa stal obeťou paranoje svojho priateľa a vodcu Josipa Džugašviliho. Sovieti manipulovali svojimi dejinami aj dejinami Gruzínska. Udalosti pripomínajúce gruzínsku svojbytnosť sa zamlčiavali. Lenže národ, ktorý bojoval za svoju slobodu nepretržite, nezabudne. Sloboda a nezávislosť sa stanú jeho naturelom, ktorý presakuje na povrch a vo vhodný okamih opäť plnou silou vytriskne.
perestrojka a rozpad ZSSR
Koncom 80. rokov minulého storočia s odmäkom perestrojky prichádzajú prvé gruzínske protesty s požiadavkami ochrany vlastnej kultúry a identity. Vyústili do veľkých nepokojov v roku 1989, keď Gruzínci požadovali nezávislosť. Vedenie ZSSR ich brutálne potlačilo. Rusi totiž radi pomáhajú s osamostatňovaním všetkým mimo svojich hraníc, no za žiadnu cenu nechcú dovoliť samostatnú existenciu štátom pod ich nadvládou. Tak to už u dobyvateľov chodí. Za túžbu po samostatnosti zaplatilo 21 Gruzíncov 9. apríla 1989 pri udalosti nazývanej Tbiliský masaker svojimi životmi. Cesta k samostatnosti opäť chvíľu trvala, no 9. apríla 1991 ju Gruzínsko znova vyhlásilo. Sovietsky zväz uznal nezávislosť suseda krátko pred svojím rozpadom 6. decembra 1991 podpisom dekrétu. Nešlo o žiadnu zmluvu, ktorá by k niečomu zaväzovala. Nebolo treba. V tom čase mali už Rusi dávno rozpracovaný plán v Abcházsku aj Južnom Osetsku. Roky pred rozpadom ZSSR tam fungovala ruská propaganda namierená proti Gruzíncom. Rusi opäť využili historické nezhody. Ich jednotky boli v regiónoch prítomné nepretržite a prakticky vyčkávali na vhodný okamih, aby mohli od slov- propagandy, provokácii, prejsť k činom. V Južnom Osetsku na to vhupli hneď. Oseti sú celkom iný prípad než Abcházi. Vždy mali veľmi blízko k Rusom. Do Gruzínska zišli z hôr Kaukazu v dvoch vlnách a patrili medzi prvých v regióne, kto s Rusmi spolupracoval. Ich túžba po nezávislosti nikdy nebola príliš silná. Fakticky sú k anexii zvoľní kedykoľvek.
Abcházi milujú nezávislosť, aj keby mala byť len na papieri. Vojna v Abcházsku sa začala 8 mesiacov po ruskom podpise uznania gruzínskej nezávislosti. 14. augusta 1992 vstúpili gruzínske jednotky do Abcházska, ktoré bolo oficiálne stále pod správou Gruzínska. Pod zámienkou pomoci s ochranou železnice sužovanej rabovačkami ich Abcházi vylákali, no po tom, čo na územie abcházskeho kraja Gruzínci vstúpili, začali na nich separatisti strieľať ako na nepriateľov.
dohody ako upevnenie kontroly
Prímerie sa dohodlo relatívne rýchlo. V Soči ho podpísali v júni 1992 Oseti, Gruzínci a Rusi. Ustanovil sa dohľad zmiešaných jednotiek zložených z Gruzíncov, Osetov, Rusov a príslušníkov iných krajín SNŠ s tým, že rozhodujúce slovo budú mať Rusi. Tbilisi prakticky hneď stratilo nad územím kontrolu a aj keď sa o jeho štatúte malo rokovať, Oseti neprijali žiadny z gruzínskych návrhov na autonómiu. Abcházi dobyli Suchumi v septembri 1993. Krátko predtým si zobrali oddychový čas, aby posilnili pozície a podpísali prímerie, na ktoré mali, samozrejme, dohliadať Rusi. Nedohliadli a pád Suchumi znamenal vyhlásenie abcházskej nezávislosti a etnické čistky Gruzíncov, na ktoré „dohliadali“ Rusi. Podpísalo sa niekoľko dohôd, z ktorých si v skutočnosti Rusko urobilo nástroj na upevnenie kontroly. 21. januára 2021 Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu vyhlásil, že Rusko uplatňuje účinnú kontrolu nad územiami Abcházska a Južného Osetska. To už boli Rusi zabetónovaní. Zároveň prisúdil Rusom zodpovednosť za porušenie ľudských práv v týchto vojnách.
„Mier nie je zastavenie paľby, nie je to podpis na papieri, obrázok rozkvitnutej lúky. Je to spôsob života, pri ktorom môžete žiť bez ohrozenia.“
Dohodnuté prímeria neznamenali mier. Medzinárodné spoločenstvo, vrátane Slovenska, dodnes uznáva územnú celistvosť Gruzínska a Abcházsko i Južné Osetsko považuje za jeho súčasť. Prímeria, v ktorých figuruje Rusko, viedli v Gruzínsku vždy k ďalším nepokojom. V roku 2008 eskalovali Rusi konflikt z niekoľkých dôvodov. Jedným z nich bolo zabrániť krajine v integrácii do štruktúr NATO. Žiadny súd nikdy nepotvrdil, že vojnu vtedy začali Gruzínci. Komisia vedená švajčiarskou diplomatkou Tagliavini vypracovala správu, ktorá nesie jej meno. Tagliavini report došiel k záveru, že Gruzínci reagovali neprimeranou silou na separatistické akcie. Výrazne tiež upozorňuje na ruské provokácie, ktoré gruzínskym útokom predchádzali.
ďalšia dohoda a posúvanie plota
12. augusta 2008 bola podpísaná dohoda medzi Rusmi a Gruzíncami. V rámci nej sa Rusi zaviazali stiahnuť svoje jednotky na pozície spred konfliktu (spred 7. 8. 2008), ukončiť vojenské operácie a diskutovať o budúcnosti odštiepeneckých regiónov. Nič z toho sa nestalo. Rusi počet svojich vojakov, ktorý navyšovali od začiatku roka 2008, nielenže nezredukovali, ale dokonca pridali. Násilie pokračovalo aj po uzavretí prímeria. Na troch Osetov vydal v roku 2022 súd v Haagu zatykač pre vojnové zločiny, ktorých sa mali dopustiť (s posvätením Rusov) aj po podpise dohody o prímerí. 26. augusta 2008 Rusko uznalo nezávislosť Abcházska aj Južného Osetska, napriek tomu, že sa v dohode spred dvoch týždňov zaviazalo k rokovaniam o ich budúcom štatúte.
Rusko do dnešných dní okupuje 20 % gruzínskeho územia. Ruskí vojaci posúvajú plot oddeľujúci Južné Osetsko od zvyšku Gruzínska. Na tejto línii Gruzíncov často zadržia a uväznia, neskôr požadujú „výkupné“. Občas ich aj zastrelia. Plot, ktorý natiahli, nepredstavuje oficiálnu hranicu. Gruzínci pokladajú Južné Osetsko za svoje územie a niektorí ruský plot nerešpektujú. Iní sa dostanú do problémov, keď hľadajú zatúlanú kravu. Osobne som bola asi dvesto metrov od ich kontrolného stanovišťa a moji gruzínski aj osetskí priatelia, ktorí ma sprevádzali, s obavami vyzývali vodiča, čo nás viezol, aby už bližšie autom nešiel. Ani sa len nechceli previezť po dedine. „Nikdy nevieš, kedy ťa tuto vezmú,“ vysvetlili mi.
cena dohôd s Ruskom
Od roku 2008 prebehlo medzi Ruskom a Gruzínskom 65 kôl rokovaní v Ženeve. Ďalšie je ohlásené na budúci mesiac. Výsledky však nie sú žiadne. Je už pravidlom, že pri otázke o návrate utečencov sa Rusi postavia a arogantne odídu. Aká je teda ich vôľa rokovať o mieri a čo naozaj chcú? Zdá sa, že ich zámerom bolo len vytvoriť zamrznutý konflikt. Iné to nebude ani pri Ukrajine. Každý, kto hlása myšlienku akéhokoľvek prímeria, mieru za každú cenu, nech sa pozrie do Gruzínska. Nech sa obzrie do gruzínskej minulosti a pozrie do gruzínskej prítomnosti, kde demokracia zomiera a ruská propaganda oslavuje triumf. Gruzíncov Rusi nelámu cez rozprávky o dobrom susedovi, mierumilovnom Rusku. Lámu ich strachom z vojny. Je pre nich viac než reálnou hrozbou. Ruské tanky stoja za osetským plotom 40 km od Tbilisi. Už tú neoficiálnu čiaru raz prekročili a nikto z Gruzíncov to nechce zažiť znova.
V tomto texte je opísaných 243 rokov gruzínskych dejín, ich vzťahov s Rusmi. Vidíte v ňom to isté správanie bezo zmeny. Kým Európa prešla dekolonizáciou a mnohé mocnosti sa vzdali svojich kolónií, Veľká Británia prišla takto dokonca o vyše 90 % svojho územia, Rusko sa nezmenilo. Dnes dobýja na Ukrajine. Prečo si niekto myslí, že v roku 2026 tomu bude koniec? Už v rusko-tureckých vojnách hovorili Kaukazania o Rusoch, že sú to klamári, podvodníci a grobiani. Prečo si ktokoľvek myslí, že sa to zmení práve v tomto roku a verí na mier s Ruskom? Kedy skutočne bol? Ak niekto kričí, že chce mier, mal by si uvedomiť, čo to znamená. Je mi nevoľno z ľudí, ktorí ho berú do úst nadarmo a urobili si z neho obchodný artikel politického handlovania. Stretla som príliš veľa tých, čo vo vojne trpeli, čo bojovali za slobodu, na to, aby ma to rúhanie našich politikov a intelektuálnych chudákov nevytáčalo. Mier nie je zastavenie paľby, nie je to podpis na papieri, obrázok rozkvitnutej lúky. Je to spôsob života, pri ktorom môžete žiť bez ohrozenia, a to ruskí susedia nemôžu. Dohoda o mieri rozhoduje o miliónoch životov. Nechcem, aby sme predali Ukrajincov tak, ako sme predali Gruzíncov. Nezaslúžia si to.
Ukrajinci bojujúci v Abcházsku po boku Gruzíncov vravievali, že „ak ich nezastavíme na Gomiste, tak ich budeme musieť zastaviť na Dnepri“. Dnes bojujú Gruzínci na Ukrajine, aby ich znova nemuseli zastavovať doma. Riešením je zastaviť ich.
Autorka je blogerka (blog O Gruzínsku s Mari)