zákaz ako experiment

Prohibícia bola vyvrcholením boja protestantov proti alkoholu, proti ktorému smerovali ich právne kroky už od 19. storočia. Rozšírenie problémov súvisiacich s týmito povzbudzujúcimi nápojmi, ako boli a stále sú alkoholizmus, domáce násilie a korupcia, im hrali do karát. Nehovoriac o tom, aké jednoduché riešenie to bolo: ak v salónoch nebude pijatika, nebudú pijani a aj neduhy s tým spojené sa vytratia. Idea sa ľudom predávala ako boj za zdravie a verejnú morálku. Mnohé organizácie presadzovali túto myšlienku a pomohli jej získať si republikánov aj demokratov. Podpora čoraz viac rástla a začalo sa ponúkať celonárodné riešenie. 

A tak 16. januára 1919 vstúpil v Spojených štátoch do platnosti 18. dodatok Ústavy USA, ktorý do praxe zavádzal Volsteadov zákon. Od toho dňa sa nesmelo vyrábať, dovážať ani predávať na celom území krajiny nič s obsahom alkoholu nad jedno percento. Zástancovia prohibície sa však prerátali. Dostavili sa abstinenčné príznaky. Tie však nesmerovali k triezvosti, ale k hľadaniu ciest, ako sa dostať k pijatike. Chudoba, rozvrat rodín a násilie nikam nezmizli, ako mnohí verili. Práve naopak, zákaz ešte navýšil dopyt, ktorý sa presunul z obchodov a salónov za zatvorené dvere, do podzemia, kde sa ukrýval pred zrakmi tých, ktorí ho zakázali. A čo je zakázané, to je o to slastnejšie.

zrod podsvetia

Dopyt po alkohole po jeho zákaze neklesol. Nevyriešili sa ani spoločenské problémy, v čo mnohí, schvaľujúc právnu úpravu, dúfali. Otvorili sa dvere hľadaniu cesty, ako obchodovať s alkoholom.