ide pieseň dokola
Rusi si odjakživa potrpeli na okázalosť a veľké strategické gestá. Veď je to rozlohou najväčšia krajina sveta so špecifickou strategickou kultúrou, ktorá sa nemení. Rovnakú imperiálnu politiku a strategické myslenie predvádzajú už po stáročia, za cárskeho Ruska, sovietskeho impéria aj v súčasnej extrémne nacionalistickej fáze ruskej ríše. Navyše Rusi sú aj krajinou skvelých šachistov.
Rusko nikdy nebolo práve najvyspelejšou krajinou, ale malo obrovskú rozlohu, takmer bezodné zásoby surovín, malý rešpekt k cudzím národom a etnikám a de facto aj k vlastným Rusom. Ich stratégia bola vždy postavená na sile, brutalite a nepredvídateľnosti, vďaka čomu sa dostali aj viackrát do problémov pri zlom odhade protivníka a vlastných schopností. Ale vždy si potrpeli na to, aby budili rešpekt.
V súčasnosti sa ale zmenili dve veci. Po počiatočnom rozklade po skončení studenej vojny sa predsa len Rusi vyhrabali z najhoršieho. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa zmenšili geograficky a relatívne aj ekonomicky a svet ich prerastal. Lenže rýchly rast sveta a najmä nových ekonomických gigantov, ako Čína a India, a rozvoj takmer zjednotenej Európy vyvolali aj enormný rast dopytu po energiách a surovinách, a to výrazne potiahlo Rusov hore. Výkonnosť vyspelých ekonomík sa už nemeria výrobou ocele a uhlia, ale službami, digitalizáciou a výrobou s vysokou pridanou hodnotou. No Rusko sa obrazne vracia do éry ropy a ocele. Paradoxne mu to na hospodársky rast stačilo, za suroviny si dokázali po zrušení exportných obmedzení zo studenej vojny kúpiť takmer všetko.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.