nestačí si ho však iba formálne, hoci s pietou každoročne pripomínať. Treba o ňom premýšľať, klásť si bolestné, často frustrujúce otázky a hľadať na ne odpovede, hoci aj s vedomím, že nás nikdy celkom neuspokoja.

Dejiny tábora v blízkosti poľského mestečka Osvienčim, ako aj podobných vraždiacich zariadení zriadených nacistickým Nemeckom, sú v odbornej, memoárovej i v beletristickej literatúre, nevraviac už o ďalších oblastiach umeleckej tvorby, pomerne spoľahlivo rekonštruované, emotívne interpretované. Výskum tohto fenoménu však v rámci jednotlivých spoločenskovedných disciplín (historiografia, sociológia, etnografia, psychológia, filozofia, právne vedy, politológia) pokračuje nepretržite ďalej. Znepokojuje vedomie a svedomie verejnosti, jatrí neutíchajúce bolestné spomienky stále ubúdajúcich priamych svedkov týchto tragických udalostí. Permanentne vyvoláva traumatizujúce reflexie v jednotlivých vrstvách a generáciách väčšinovej spoločnosti, ktorá hľadá vysvetlenia, niekedy, žiaľ, aj účelové ospravedlnenia konania účastníkov a súčasníkov holokaustu.

V tábore Auschwitz-Birkenau bolo zavraždených asi jeden a štvrť milióna ľudí. Z toho bolo z územia vojnovej Slovenskej republiky okolo 25-tisíc obetí. K nim treba ešte pripočítať asi 35-tisíc židovských obyvateľov deportovaných do tohto tábora smrti z južného Slovenska, ktoré v čase druhej svetovej vojny okupovalo horthyovské Maďarsko. Treba len upresniť, že väčšina zavraždených slovenských Židov (bolo ich spolu 70-tisíc) zahynula v iných vyhladzovacích táboroch – najviac v Sobibore.