vždy, keď uvažujeme o zmenách svetového poriadku, musíme myslieť na neporiadky, ktoré takéto zmeny sprevádzajú. Keď myslíme na mier a jeho záruky, musíme myslieť na vojnu, na zdroje ohrození, na ohniská konfliktov, ktoré nezmiznú ani v tom najlepšom usporiadaní v čase mieru a globálnej prosperity. Keď myslíme, na otvorené medzinárodné trhy, ktoré by mali (v ideálnej predstave) pracovať v prospech všetkých, teda v konečnom dôsledku „dvíhať všetky lode“, tie malé aj tie veľké, tie svižnejšie aj tie ťažkopádne, nemôžeme pustiť zo zreteľa sebecké záujmy, rivality medzi štátmi a národmi, pokušenie ochranárskych a slobodu trhu deformujúcich opatrení, a tiež zneužívanie existencie samotných trhov na sledovanie zištných záujmov. (Ekonomickým pragmatizmom možno veľmocenské ambície úspešne maskovať, ako dnes svedčí v tomto smere vynikajúci prípad komunistickej Číny.) A keď myslíme na „svet bezpečný pre demokraciu“ (americký termín par excellence), nemôžeme nemyslieť na všemožné zdroje ohrozenia zastupiteľského systému a vlády zákona, vnútorné aj vonkajšie. Samotná civilizácia má akoby svojich „tieňových dvojníkov“, ktorí sa za času na čas vynárajú a niekedy ohrozia jej základné normy.

každý za seba? 

To, že dnešná doba nie je v tejto veci výnimkou, netreba akiste zvlášť prízvukovať. Ale rozpad zdedených medzinárodných pomerov dnes akceleruje rýchlosťou, ktorá na pozorovateľa môže pôsobiť šokujúco. A môže akcelerovať ešte viac, hoci si to (z pochopiteľných dôvodov) neradi pripúšťame. Nie je žiadne prekvapenie, ak objavíme, že rozpad medzinárodného poriadku súvisí s vnútornou krízou politických systémov jednotlivých štátov aj veľmocí. Jednou zo stránok tohto znepokojivého vývoja je v dnešných podmienkach diskutovaná kríza demokracií, alebo rôznymi slovami zvestovaný úpadok západu. Samozrejme, tam, kde upadajú jednotlivé demokracie, sú ohrozené aj ich vzájomné zmluvné zväzky – obchodné, politické aj vojenské. Zahraničnú politiku a vnútornú politiku jednotlivých štátnych aktérov možno od seba pojmovo oddeliť pre účely akademických debát, nemožno ich však oddeliť z hľadiska ich praktického spoločného pôsobenia a dopadov, ktoré majú (opäť stará známa pravda) príliš často charakter nezamýšľaných účinkov – o to viac, o čo menej prezieravé sú politické rozhodnutia a o čo viac sa tieto rozhodnutia fixujú len a len na domáce záujmy.

politika, vojna, diplomacia

V každom prípade, pre praktickú politiku, tobôž medzinárodnú, neexistujú priehradky, aké sa uplatňujú pre katedrové disciplíny; na písacom stole a príručných poličkách praktického štátnika sa knihy hromadia podľa iných pravidiel, často nevyslovených, niekedy nereflektovaných. Povedané, pravda, platí pre demokratických štátnikov zodpovedajúcich sa svojim voličom, aj pre diktátorov snívajúcich o svetovláde. Pri takýchto činnostiach si nemôžete počínať ako odborník na Rusko, ktorého nezaujíma Čína, akademický ekonóm, ktorý opovrhuje politikou, alebo profesionálny vojak, ktorého nezaujíma diplomacia. Pravda, niekedy sa táto chyba deje. Admirál Tirpitz, ktorý viedol námorníctvo Nemeckej ríše do prvej svetovej vojny hovoril s obľubou: „Politika je vaša vec, ja staviam lode“. Ako tie lode skončili, si skúste vygúgliť. Skutočný stratég takto uvažovať nemôže, iba ak by to predstieral. Vojna nikdy nie je len vecou počtov divízií, lodnej tonáže, mužov v zbrani či prostej logistiky. Má okrem iných a predovšetkým svoj politický kontext, čo znamená: politické príčiny, politické zámery, súbežné politické dianie, politické dôsledky. A tento kontext môže poriadne zamiešať karty pre zúčastnených aktérov. Môže zmeniť víťazstvo na porážku a naopak. Aj dejiny 20. storočia, vrátane dvoch svetových vojen, sú plné takýchto príkladov, a to veľmi významných. Hovoria príbehy, z ktorých môžeme čerpať poučenie, ak chceme počúvať.