môže sa zdať, že cestovné pasy sú modernou záležitosťou, no v určitej forme fungujú tisícročia. „Pôvod pasu možno vystopovať až do biblickej éry. V Biblii perzský kráľ dáva Nehemiášovi listy o bezpečnom prechode na cestu do kráľovstva Judska,“ vysvetľuje pre National Geographic historik Martin Lloyd v knihe The Passport: The History of Man's Most Travelled Document. „Podobné listy nosili aj cestovatelia v starovekom Ríme a Číne. Pred stáročiami bol sauf conduit alebo bezpečný prechod navrhnutý tak, aby nepriateľovi umožnil bezpečný ‚prechod dovnútra a von z kráľovstva za účelom jeho rokovaní‘.“

Nešlo o právne záväzný dokument, ale skôr o džentlmenskú dohodu čí písomnú prosbu svedčiacu o tom, že páni navzájom uznávajú autoritu toho druhého a prekročenie cudzích hraníc bez rozpútania vojny.

cesta k oficiálnosti

Po stáročia neexistoval jednotný systém kontroly pohybu osôb. Cestovanie bolo výsadou elít, obchodníkov a diplomatov a hranice boli oveľa priepustnejšie, než si dnes dokážeme predstaviť. Ešte v 19. storočí mnohé štáty pasy vôbec nevyžadovali.

Na prelome 19. a 20. storočia stačil na prechod hraníc doklad potvrdzujúci vašu totožnosť, napríklad rodný list. Ani pri ceste za oceán to nebolo iné. Prišelec sa len musel podrobiť krátkemu vyšetreniu, vypočutiu a vo väčšine prípadov mohol pokojne pokračovať v ceste. Úradníkom tak denne prechádzali rukami rozličné dokumenty z rôznych krajín, pretože každá z nich ich vydávala vo vlastnom formáte. Vynucovanie dodržiavania pravidiel a overovanie pravosti bolo náročné. Globálny štandard, na ktorom by sa štáty dohodli, ešte neexistoval. Prvá myšlienka prišla v roku 1920, keď Spoločnosť národov, poverená dohliadať na dodržiavanie mieru po prvej svetovej vojne, navrhla používanie globálnych cestovných pasov aj ich prvé medzinárodné štandardy, ako sú jednotný formát, povinná fotografia a osobné údaje. Dôvodom boli masové presuny obyvateľstva, špionáž, rozpad monarchií a vznik nových štátov, ktoré prinútili vlády začať systematicky evidovať, kto sa pohybuje po ich území.