po napadnutí Poľska Sovietskym zväzom v roku 1939 boli státisíce Poliakov deportovaných do gulagov, pracovných táborov a na Sibír. Situácia sa zmenila až po podpise Sikorski-Majského paktu v roku 1941, ktorý obnovil poľsko‑sovietske diplomatické vzťahy a umožnil prepustenie poľských väzňov. Vďaka tomu mohol generál Władysław Anders začať formovať Poľskú armádu v ZSSR – neskôr známu ako Andersova armáda, aj keď o armádu úplne nešlo: tvorili ju bývalí väzni gulagov, civilisti, ženy a deti.

Podmienky v ZSSR boli katastrofálne – hlad, choroby, nedostatok výstroja. Stalin odmietal adekvátne zásobovanie, preto sa armáda presunula na juh. V roku 1942 bola Andersova armáda evakuovaná do Iránu, spolu s približne 41 000 civilistami. Irán sa stal prvým bezpečným miestom po rokoch utrpenia. Tu sa armáda zotavila, reorganizovala a neskôr sa presunula cez Irak, Palestínu a Egypt do Talianska, kde vznikol 2. poľský zbor – jedna z najlepších spojeneckých jednotiek talianskej kampane, čo bola dlhá a veľmi ťažká séria bojov, ktoré prebiehali v Taliansku počas druhej svetovej vojny od júla 1943 do mája 1945.