ťažko by sme hľadali väčší rozdiel v ľudských charakteroch, aký bol medzi Jankom Kráľom – hrdinom predchádzajúceho rozprávania – a Andrejom Sládkovičom – hrdinom tohto rozprávania. Janko Kráľ bol rebel, búrlivák, revolucionár, ktorý bol pre dobro revolúcie ochotný jazdiť na koni nocou s pochodňou v ruke a burcovať ľud. Oproti tomu Andreja Sládkoviča charakterizoval jeho životopisec nasledovne: „Hlavné ťahy ducha Sládkovičovho boli: hlboký a útly cit; horúca a za každú krásu, pravdu a dobro nadšená láska... nevšedná skromnosť a nezištnosť, pokojamilovnosť; zmierlivosť a trpezlivosť v znášaní krívd...“ Podobne charakterizovali aj jeho poéziu, o čom svedčí citát z úvodu tohto rozprávania. 

Andrej Sládkovič sa narodil ako Andrej Braxatoris 30. marca 1820 v Krupine, otcovi Andrejovi Braxatorisovi a matke Terézii, rodenej Bartolomeides. Bol ôsmym zo štrnástich detí. Matka mu zomrela, keď mal trinásť rokov, zrejme unavená z toľkých pôrodov a starosti o veľkú rodinu. Otec sa potom oženil druhýkrát a s novou ženou, Elizabetou Kellnerovou, mal ďalšie tri deti. Keď sa to zráta, tak otec Andrej splodil celkovo 17 detí. Starostlivosť o takú veľkú rodinu nebola jednoduchá, a tak Braxatoris-Sládkovič celý život trel biedu s núdzou. 

Prvú výchovu mu dal jeho otec, pokračoval v štúdiu maďarčiny v Perovčanoch (Perötvény). Po roku sa vrátil do Krupiny a ako dvanásťročný prešiel na evanjelické lýceum do Banskej Štiavnice (v tom čase maďarská Selmecbánya alebo nemecký Schemnitz). V Banskej Štiavnici študoval v tom čase aj Šándor Petöfi (Petöfi Sándor). Zrejme sa s budúcim veľkým maďarským kolegom osobne nestretli, keďže jeden zo Sládkovičových  životopiscov charakterizoval ich spoločný pobyt slovami: „...ich ráz, ich prirodzenosť a vlastnosti tak boli (protichodné), že sa ani myslieť nedá na to, aby sa oni boli zblížili, tým menej spriatelili.“