od roku 1969 si katolícka cirkev pripomína Slávnosť Panny Márie Bohorodičky. Cirkev si ňou pripomína dôležitú úlohu Márie v diele spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze. Sviatok je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla - "Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy...“
Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) je titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r. 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.
Cirkev už od 6. storočia tradične slávila 1. januára sviatok Obrezania Pána a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi 1. a 6. januárom, alebo keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola, tak 2. januára. Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení "obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš." Sviatok Obrezania Pána bol však pôvodne mariánsky sviatok, ako o tom svedčili modlitby (propria) pri sv. omši a pri liturgii hodín, v ktorých sa Cirkev odvolávala na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa konali v Chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (701 - 707), pôvodom Grék a vyznaním "služobník Panny Márie“.
Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol sv. Bernardín Siensky (1380 - 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú katolícku cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v r. 1721.