všetkých sa nás nejak dotýkajú. Aj ak si sami sebe hovoríme, že tento rok to neurobíme. Nebudeme si sami sebe sľubovať niečo, v čom je jasné, že zlyháme, alebo na to veľmi rýchlo úplne zabudneme. Aj vtedy nám vŕta v hlave, či predsa nevyužiť tento predel na niečo užitočné. Či by to predsa neznamenalo niečo viac, ako keď si dávame predsavzatia kedykoľvek v priebehu roka. Ostatní okolo nás tiež môžu narúšať naše rozhodnutie netrápiť sa zbytočnými výzvami a už vôbec nie v prípade, kedy vieme, že tento niekto, si minulý rok predsavzal začať behať aspoň trikrát do týždňa a skutočne to dokázal. To vie celkom vyrušiť.

A tak si predsavzatia predsa dávame. Podľa jedného z výskumov, si ich veľa z nás dáva pod tlakom toho, že musí, že však všetci, tak aj ja. Nový rok, tak to bez nových výziev nepôjde. A aj to je zrejme jeden z dôvodov, prečo sa tak rýchlo vzdávame. Druhý januárový piatok má v anglofónnom svete dokonca meno. Hovorí sa mu Quitters Day. V slovenčine dostal názov deň slabej vôle alebo deň vzdávania sa záväzkov. Jeho pripomínanie má ale za cieľ najmä podporovať všetkých tých, ktorí vo svojich predsavzatiach zlyhali, či zlyhávajú, a pomôcť im skúsiť sa znova naštartovať.

Tradícia novoročných predsavzatí má dlhú históriu. Začala už pred viac ako štyrmi tisíckami rokov u starých Babylončanov, hoci pre nich rok nezačínal v januári, ale až v polovici marca, okolo jarnej rovnodennosti, v období sadenia nových plodín.  Podľa historikov stálo vtedy na čele zoznamu novoročných predsavzatí napr. také prozaické ako vrátiť susedovi hrable. Následne každoročne časovo neurčené predsavzatie splatiť dlhy a začať s čistým stolom.