jeden z mojich obľúbených trikov na zvládanie úzkosti je technika 5-4-3-2-1. Spočíva v tom, že si postupne všímame päť vecí, ktoré okolo seba vidíme. Ďalej štyri veci, ktorých sa môžeme dotknúť alebo ich cítiť na tele. Pokračujeme tromi vecami, ktoré môžeme počuť. A potom dvoma vecami, ktorých vôňu (alebo teda nevôňu) môžeme cítiť. Až skončíme jednou vecou, ktorú môžeme ochutnať. Pomôže nám to ukotviť sa v danom okamihu a zmierniť panické či úzkostné stavy. Tak si to môžeme skúsiť aplikovať na idylický čas vianočný, spolu s etnologičkou Katarínou Nádaskou, ktorá mi vysvetlila pôvod a význam vianočných obyčajov.

zrak, 5 

Kamkoľvek oko zaletí, do zrenice vnikajú neprehliadnuteľné kúsky Vianoc. Už od novembra si všade viac a viac všímame červenú farbu – Mikuláš, alebo teda Santa Claus, kvety vianočnej ruže, krikľavé ozdoby, plody imela... Noci sú dlhšie, no zrazu aj jasnejšie, pretkané žiarou svetelných reťazí a ozdôb na uliciach, námestiach, budovách. K tomu nežný mihot ohňa sviečky, ktorý na adventnom venci pribúda každou nedeľou.

„K štedrovečernému stolu patrí vždy slávnostný obrus. Ten sa vyšíval každý rok nový.“

V časoch, keď sviatky nemohli rozžiariť svetelné reťaze, všade, kde sa dalo, svietili sviečky. Nielen pre to, aby si Štedrý večer okrášlili a spríjemnili svetlom. Starí Slovania svetlom a pálením ohňov oslavovali zimný slnovrat. Kresťania si symbolicky pripomínali oslavu svetla, ktoré prišlo na svet do tmy. Aj preto skauti z mesta Betlehem roznášali malé svetielko do celého sveta, aby si ho následne každý mohol vziať do svojho príbytku.