1

V najširšom zmysle slova je campom každý vonkajší priestor uzavretý voči svetu. V podstate je campom aj raj. Tak ďaleko však v tejto úvahe nechcem ísť. Chcem hovoriť o súčasnom význame poetiky campu. Charakterizujú ju aj tábory ako lágre, ale nechcem hovoriť o campoch, kde jedna skupina dohliada na druhú, tresce ju, zabíja, vraždí. Tie nebudú témou mojej úvahy.

Na začiatku však musím povedať, čo v tomto zmysle tábory predstavujú. V modernej dobe sa začínajú Benthamovým panoptikom z konca 18. storočia, ako ho opísal Michel Foucault v úvahe Dozerať a trestať. Patria sem všetky moderné trestné kolónie, ako ich opísal Franz Kafka, koncentračné tábory a väzenia, ako ich poznáme z 20. storočia. Všetko sú to tábory vrahov a obetí, spojené násilím. 

2

História campov, ako ich poznáme v dnešnej poetike, je dlhšia a zároveň kratšia. Začína sa rozličným typom rajov a nekončí sa 20. storočím. V druhej polovici 20. storočia sa poetikou campov zaoberala Susan Sontagová. Vo svojej kľúčovej eseji Poznámky o fenoméne camp (česky v Labyrint Revue, 2000/7 – 8) ho vzťahovala v prvom rade na poetiku LGBTI+. Tvrdila, že camp znamená estetizáciu vecí, ktorá nie je založená na vzťahu ku kánonu krásy, ale na miere štylizácie a umelosti, artificialite. Podstatou campu je podľa nej láska k neprirodzenému: k umelosti a prehnanosti (Zikmund-Lender, 2000). Neskôr Sontagová spája kultúru campu len s mužskou homosexualitou. Podľa novely Christophera Isherwooda The World in the Evening z roku 1956 sú základom „vysokého campu“ balet a barokové umenie.

Toto vymedzenie campu je veľmi zredukované. Samotná Susan Sontagová sa od neho neskôr odvrátila a tvrdila, že camp vkus nie je homosexuálny, ale niet pochybností, že existuje istá afinita a prekrytie, ale súčasne je „camp oveľa viac ako homosexuálny vkus“.