európska únia, vybudovaná v idealistickejších časoch, sa prispôsobuje novej realite pomalým tempom. Okrem notoricky známeho postupného rastu bloku čelia európske vlády nespočetnému množstvu vnútorných výziev vrátane pomalého hospodárskeho rastu, zlej demografickej situácii a čoraz viac nestabilným domácim politikám.

Napriek tomu existujú záblesky optimizmu – najmä v súvislosti s pokračujúcim angažovaním EÚ na Ukrajine. Na svojom nedávnom zasadnutí Európska rada prijala 19. balík sankcií proti Rusku zameraný na ruskú tieňovú flotilu, niekoľko čínskych spoločností zapojených do ropného obchodu s Ruskom, ako aj na spoločnosti, ktoré Rusku pomáhajú obchádzať sankcie. Len noc predtým americké ministerstvo financií prekvapilo vlastnými sankciami uvalenými na spoločnosti Rosnefť a Lukoil – prvou aktualizáciou sankčnej politiky USA voči Rusku od príchodu Donalda Trumpa do Oválnej pracovne.

Toto nie je prvý zdanlivo veľký obrat v politike USA voči Ukrajine. Koncom septembra Trump tvrdil, že Ukrajina by mohla znovu získať späť celé svoje územie a naznačil dodávky rakiet Tomahawk na Ukrajinu. Na stretnutí v Bielom dome s Volodymyrom Zelenskym v polovici októbra, od ktorého si Ukrajinci sľubovali finalizáciu dohody, bol tento plán zrušený. Samozrejme, stretnutie sa uskutočnilo len deň po dlhom telefonáte medzi Trumpom a Vladimirom Putinom, po ktorom sa začali prípravy na teraz zrušený samit medzi Trumpom a Putinom v Budapešti v Maďarsku.

Počas tohto divokého cyklu Európania pokračovali svojím smerom. Zjednotenie európskych lídrov na strane Ukrajiny po stretnutí v Oválnej pracovni bolo okamžité a sprevádzané 12-bodovým mierovým plánom, ktorý schválil Zelenskyj. Vzhľadom na administratívu, ktorá sa zdá byť vnútorne rozdelená v otázke, ako sa vysporiadať s vojnou, zostáva jednotný európsky front najlepšou stratégiou na vynucovanie nejakej domnelej dohody s Kremľom, ktorú by potom Trump vnútil Ukrajincom a Európanom.