počas týždňa cirkulujúceho okolo 17. novembra boli prichystané tri diskusie, ktoré rozprávali (nielen) o ženách v normalizácii vrcholiacej Nežnou. Jedna v Klube pod Lampou, druhá v Mlynských Nivách v deň sviatku boja za slobodu a demokraciu a napokon posledná diskusia, na mieste výstavy o odvážnych ženách, v Poľskom inštitúte.

Ešte stále je v neformálnej galérii, v oknách Poľského inštitútu, výstava s názvom Každodenná odvaha. O Poľkách, Slovenkách a Češkách v rokoch 1968-1989, ktoré bojovali proti parazitovi menom komunizmus. A ešte stále sa oplatí aspoň chvíľku, počas chôdze, zastaviť sa pri oknách s panelmi výstavy. Je minimálne pre tých, ktorí nechcú prepadnúť myšlienke, že v novembri 89 sa udial „normálny komunistický puč“, ako si myslí hlava našej vlády.

žena na čele? 

„Nemôžem, ak bude na čele žena, nikto to nebude brať vážne,“ povedala Anna Walentynowicz, žena, kľúčová postava štrajkov v gdanských lodeniciach, ktoré ústili do vzniku protirežimového hnutia Solidarność. Anna mala stáť na čele protestov. Necítila sa však dostatočne mocná v role žena-vodca.  Napriek tomu sa spolu s ďalšou ženskou tvárou Solidarnośći Alinou Pienkowskou zaslúžili o to, že gdanské protesty, ktoré sa začali v lodenici, sa v lodenici neskončili.