obraz rovnováhy utváral naše predstavy o depresii, mánii či psychóze nielen v minulosti. Pôsobí na nás aj dnes, hoci nemá len svoje dôležité stránky, ale aj prekonané podoby.

antika

Už Alkmaión z Krotónu v 6.–5. storočí pred naším letopočtom tvrdil, že zdravie je výsledkom harmónie rôznych síl pôsobiacich v tele, zatiaľ čo choroba nastáva, keď jedna sila získa nadvládu nad ostatnými. Choroba bola podľa neho narušením rovnováhy a príčiny tohto narušenia bolo potrebné hľadať v prirodzenom svete, nie v nadprirodzenom. Navyše bol jedným z prvých lekárov, ktorí lokalizovali myslenie a vnímanie do mozgu (čo v antike vôbec nebola samozrejmosť), čím položil základy pre neskoršie biologické uvažovanie o psychických poruchách.

Hippokrates nadviazal na Alkmaiónovu ideu rovnováhy, no dal jej konkrétnejší obsah – hoci v tomto prípade pracujeme s Hippokratom ako projekčnou postavou histórie, do ktorej vnášame súvislosti slávnej medicínskej školy, rozvíjajúcej sa po niekoľko storočí. Podľa jeho humorálnej teórie záviselo zdravie od pomeru štyroch telesných štiav – krvi, hlienu, žltej žlče a čiernej žlče. Nerovnováha týchto štiav mala spôsobovať nielen telesné choroby, ale aj psychické poruchy. V hippokratovskej tradícii sa melanchólia spájala s prebytkom čiernej a mánia s prebytkom žltej žlče.