lesk medailí skrýval krehkosť človeka, ktorý vo svojej domovine nemohol byť kvôli svojej orientácii sám sebou. Slúžil režimu, s ktorým nesúhlasil a v ktorom nemohol odkryť skutočnú identitu, preto sa naučil byť veľmi uzavretý aj po odchode za profesionálnou kariérou do USA. A režim, ktorý sa ním chvastal, ho na oplátku poslal do zabudnutia, aj keď nebol emigrant.

Veľmi vydarený film Nepela opäť vzbudil vlnu záujmu o jeho život aj u ľudí, ktorí ho predtým až tak pozorne nevnímali. Zachytáva len necelé dva roky jeho života, keď sa z jazdiaceho natrénovaného robota stal človek so všetkými emóciami. Pripomeňme si v skratke celý Nepelov príbeh.

I. LIČKOVÁ/VTEDY/TASR 15. február 1966, Lomnický štít: Ondrej Nepela (vľavo) sa s čs. krasokorčuliarskym tímom aklimatizuje pred MS v Davose.

budem krasokorčuliar!

V roku 1958 sa na zimnom štadióne v Bratislave konali majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní, kde dostal majstrovský titul Karol Divín. Bol to jeden z prvých televíznych priamych prenosov u nás. Krasokorčuľovanie bolo veľmi obľúbené, a tak dostalo miesto vo vysielaní. Tento prenos videl sedemročný Ondrej ako jeden z 20 miliónov divákov a podľa spomienok jeho mamy ho nadchol tak, že začal doma tancovať pred televízorom a rozhodol sa: Chce byť ako Divín! Mama ho teda zobrala na bratislavský zimný štadión. „Pani Nepelová ma oslovila niekedy vo februári,“ spomína trénerka Hilda Múdra v dokumente z cyklu Radosť zo života venovanom Nepelovi. „Povedala, že jej syn tu už chodí 14 dní a nikto si ho nevšimol. Tak som jej vtedy povedala, nech mi ho ukáže. Chcela mi dať sto korún a malinový lekvár. Lekvár som si zobrala, to ja ľúbim, sto korún som vrátila. Ale nevidela som nejaký talent.“