inge Vagačová Juraj počúval 

O Jurajovi rozmýšľam, odkedy som niekde narazila na to, že sa blíži smutné výročie jeho odchodu. Keď som oslovovala Daniela Pastirčáka, Michala Kaščáka, Daniela Mateja, Michalovcov s prosbou napísať pár slov, zaspomínať si, tak som si zároveň hovorila, že Juraja mám síce vo svojom srdci, však kto by nemal, ale napísať o ňom mi príde nie celkom príhodné. Je veľa ľudí, ktorí mu boli bližší, ktorým bol bližší on. Napriek tomu mi to takto na poslednú chvíľu nedá.

19. novembra 2014 ma Juraj zavolal do svojej relácie Slová FM a napriek tomu, že som sa zubami-nechtami bránila, on sám potom povedal, že musel použiť všetky zvyšky svojho šarmu na to, aby ma presvedčil. Bola to jedna z najpríjemnejšie strávených chvíľ, aké si pamätám. Do telefónu mi opakoval, že si normálne posedíme, dáme si kávu, čaj. A tak to bolo. Celý večer som sa usmievala. Keď som si teraz po rokoch pustila ten rozhovor, tak som sa znova usmievala, a tak to bolo aj s Jurajom. Usmieval sa a usmievali sa aj ľudia okolo neho. Bolo to vtedy niekoľko hodín, pre mňa v tom čase absolútne vzácnych. Po desiatich rokoch s deťmi, v tom čase mal najmladší syn rok, takže som skutočne nechodila vôbec nikde, čerstvo s obavou o to, že starší syn nie je úplne v poriadku. A vôbec s obavou, či byť mamou je dosť, a prečo nie je, a aha, však aj on tu chce, aby som rozprávala o Novembri ’89 a o nadácii, ale veď ja som teraz mama. Prišli sme ale aj k tomu, že som mama. A k povzbudeniu. K tomu, že má isto zmysel byť najmä mamou a že je to v poriadku. Čerpala som z tých chvíľ ešte dlho a povedala som si, že ma musia znova naštartovať. Juraj počúval. Keď som nevedela odpovedať, tak počkal, nechal ma rozmýšľať, váhať, nevedieť. A bol asi naozaj rád, že som tam. Ľudia mali pri Jurajovi pocit, že sú, že sa nemusia na nič hrať.

kusnierik.sk

Drahý Juraj,  toto som ti napísala do textu Fedorovej knihy Mojich 30 rokov:  

„Vo svojej relácii v rádiu FM si ma predstavil ako jednu z ľudí Novembra ’89, čo sa mi zdá vždy úplne nemiestne. Vzápätí si sa ma opýtal, či som niekedy bola na pódiu. No, nebola. Moje miesto bolo pod pódiom, strkať rečníkom do rúk papieriky s inštrukciami, zohrievať dlaňami čaj. No ale, drahý Juraj, tak si predstav, že som sa predsa len po takmer tridsiatich rokoch na tom pódiu ocitla. Mám pocit, že by Ťa to celkom potešilo. A mám pocit, že som sa tam v tom 2018 postavila najmä vďaka Tebe.“

A vďaka tomu, že toto dnes o tebe píšem a vybavujem si rôzne krátke chvíľky s tebou, sa začnem viac usmievať. Skúsim to. 

štefan Hríb Byť ten druhý

Žijeme dobu, v ktorej chce byť takmer každý prvý. Od Trumpa cez Orbána a Fica až po Karasa a Hlinu, od médií po sociálne siete, od športu po umenie – dominuje ja, lajky, selfíčka, pretek o popularitu a výslnie. Juro Kušnierik sa tomu celý život vymykal.