a neplatí to pre všetkých. Iste, bol tu aj takýto sklon. Komunistický systém sa predsa skompromitoval a mohlo sa zdať, že liberálna demokracia v známych, osvedčených podobách na konci studenej vojny je jedinou alternatívou – nielen voči komunizmu, ale voči akémukoľvek prežívajúcemu „autoritárstvu“. Fašizmus a nacizmus boli porazené už skôr, a hoci sa tu a tam vyskytujú nejaké ich rezíduá, v zásade sa dali pokladať za fosílie z minulosti na okrajoch etablovaných politických scén; teraz prišiel rad aj na komunizmus, ktorý ukázal svoju neschopnosť adaptácie, neschopnosť naplniť potreby ľudí a nakoniec skrachoval – ekonomicky, morálne, politicky. Záleží na tom?

Predpokladali sme, že spolu s nemorálnosťou, korupciou a neslobodou ide ruka v ruka aj neefektivita. Že koniec-koncov to, čo je trhovo úspešné, je prospešné pre všetkých, a teda morálne správne; skrátka, že neexistuje žiadna dilema voľby medzi úspechom a dobrom, respektíve spravodlivosťou. Mali sme na to dobré dôvody. Nesvedčil azda o tom samotný pád komunizmu, ktorý bol nemorálny, skorumpovaný a despotický v tej miere, v akej sa nakoniec ukázal neefektívnym, plytvajúcim, materiálne frustrujúcim?

„Vyspelé demokracie nemali také neotrasiteľné základy, ako sa mohlo zdať v dobe dočasnej konjunktúry.“

nádeje a melanchólia 

Takýto názor mohol nachádzať živnú pôdu v optimizme začínajúcich 90. rokov, podobne ako Fukuyamova téza o „konci dejín“, ktorý mal byť aj koncom veľkých ideologických káuz. Nielen autoritárstvo v bežnom (dosť hmlistom) zmysle slova, ale aj akýkoľvek idealizmus, akékoľvek varovné odkazovanie na to, že môžu existovať aj iné zdroje hodnôt než potreba konzumu a materiálnej prosperity – to všetko sa zrazu veľmi ľahko (pri troche ľahkomyseľnosti) mohlo ocitnúť na smetisku dejín spolu s totalitarizmom.