Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bratislavské vnútrobloky: Betónová poetika (2.časť)

.miriam Hrádeľová .spoločnosť

Každý vnútroblok má svoj jedinečný charakter. Určuje ho poloha – či sa nachádza v historickom centre, alebo je ukrytý v labyrinte betónových sídlisk. Definuje ho aj dostupnosť – verejný dvor, ktorý sa ponúka každému okoloidúcemu alebo súkromný, ktorý v bezpečí a tichu ukrýva tajomstvá obyvateľov medzi štyrmi stenami. Charakterizovať ho môže napríklad príjemný podnik, malá záhradka alebo veľké detské ihrisko. Je zanedbaný alebo zveľadený? Chceme sa naň dívať skrze oko architekta, urbanistu, alebo sa radšej necháme zviesť jeho atmosférou a geniom loci? Prehnane povedané, akoby každý vnútroblok, každý dvor, bol jedinečnou žijúcou entitou. Keby sa zasnívame, mohli by sme túto entitu vnímať ako osobnosť. Dobrého priateľa, okoloidúceho cudzinca alebo možno aj milenca.

Bratislavské vnútrobloky: Betónová poetika (2.časť) Miriam Hrádeľová

naposledy ma svojimi obľúbenými vnútroblokmi v historickom centre Bratislavy sprevádzala Lucia Lišková, ktorá spravuje instagramový profil Bratislavské vnútrobloky. Skrz-naskrz mapuje drobné klenoty Bratislavy ukryté vo dvoroch a v priestore medzi domami. Jej profil som prebrázdila odhora dolu, prehrabujúc sa fotografiami dvorov ako perlami v šperkovnici. Napriek tomu radšej píšem Lucii, ktorá ich má všetky v malíčku: „Kam ísť do vnútroblokov mimo centra?“ A súbežne sadám na električku, nech ma vezie čo najďalej. Mačacie hlavy na chodníkoch a štuky na fasádach starých domov vymieňam za betón a asfalt. 

socialistický klenot

V strede karloveského sídliska ticho tlčie srdce Jurigovho námestia – niečo medzi námestím a vnútroblokom. Priestor príliš veľký a neosobný na vnútroblok, no príliš tichý a prázdny na námestie. Najkrajším spôsobom a s privretými očami ho možno ľubozvučne nazvať aj piazzetta. Každý, kto však kaskádovitou piazzetou prejde, zdá sa, že uteká niekam inam. Akoby tu nikto nezostával na dlhšie než treba. 

Jediní ľudia, ktorých stretnem, sú pracovníci vysypávajúci rašelinu ku kmeňom jeseňou sfarbených stromov. Tie sú z celého betónom obrasteného priestoru najfarebnejšie, najživšie. Po dokončení rašelinového násypu skontrolujú pracovníci pár kusov obnovených terakotových kachličiek na zemi. Ešte desiatky ďalších prasknutých kachličiek dúfa, že aj na ne príde rad. Že určite aj oni budú vyzerať ako za mlada, v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Z dverí vykukne starší pán a zbadá môj fotoaparát, „píšete reportáž?“. Pán Emil tu žije už cez päťdesiat rokov a pozná vraj každý kútik. Každú kachličku, obnovenú aj prasknutú. 

Miriam Hrádeľová

„Ježišmária, tu bolo živo!“ spomína Emil na časy, keď bolo námestíčko dokončené a nové bytovky boli ako teplé hniezdo pre mladé rodiny. Na časy, keď ešte fontána živo vyspevovala. Prázdne bledomodré dno s mozaikovými sklíčkami len pridáva k dystopickej kráse miesta. 

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite