františek Mikloško: Štyridsaťpäť rokov môjho života som žil v Československu. Žil som jeho kultúrou, vzdelanosťou a atmosférou. Toto už navždy zostane vo mne. S vďakou a úctou preto hľadím na vznik Československa v roku 1918. Myslím si, že toto nie je len môj postoj, ale postoj celej mojej generácie, ktorá je dnes už najstarším pamätníkom spoločného štátu.

Peter Osuský: Keď dnes, 28. októbra, pôjdem pred bratislavské Slovenské národné múzeum na Námestie TGM pod sochu Prezidenta Osloboditeľa na stretnutie tých, ktorí majú pamäť a poznajú vďaku, nepôjdem tam ani zo zvyku, ani zo zotrvačnosti. Niet významnejšieho dátumu našich moderných dejín, aj keď sú také, ktoré sa významu vzniku demokratickej Československej republiky približujú. Narodil som sa o štvrťstoročie neskôr do krajiny, v ktorej nebolo o demokracii ani chýru, ani slychu. Na cestu za poznaním som však vykročil v rodine, v ktorej Masarykov odkaz žil, kde stála zmenšená verzia Štefánikovej sochy, ktorá je dnes na nábreží Dunaja, do rodiny, v ktorej moja stará mama, rodom z Kroměříža, hovorila o Gottwaldovi a Novotnom ako o obejdoch. Gardistov ani komunistov, ktorí Masarykovu republiku svorne nenávideli, sme v rodine nemali.