v histórii to nie je prvýkrát, keď sa môže zdať, že dobrí stratili všetku nádej, kým zlí sú plní radostnej činorodosti. Koniec vety je vlastne voľnou parafrázou verša W. B. Yeatsa z básne napísanej v roku 1919. Jej názov má apokalyptický cveng: The Second Coming, teda „Druhý príchod“ – v pôvodnom význame druhý príchod mesiáša, sprevádzaný katastrofickými udalosťami a bojmi s nárokmi falošných prorokov a falošných mesiášov. Báseň naznačuje, že doba otriasania sa základov všetkého, čo sa dovtedy mylne pokladalo za samozrejmé, môže byť práve dobou príchodu Antikrista, šelmy ladne nenútených pohybov a ostrého, neľútostného zraku, „s telom leva a hlavou človeka“, vznášajúcej nárok na svetovládu. Kontextom je doba konca prvej svetovej vojny s na ňu nadväzujúcimi svetovými turbulenciami vrátane smrtiacej pandémie španielskej chrípky – poslednej veľkej svetovej pandémie, s ktorou sa odvtedy môže porovnávať len pandémia covidu v našej dobe. A to, ako vieme, nebolo všetko. Katastrofa prvej svetovej vojny bola len začiatkom, pôrodnými bolesťami niečoho, čo sa dovtedy mohlo mnohým javiť ako niečo nevídané či priamo nemožné.

Mojím zámerom tu jednako nie je pojednanie o jemnôstkach milenárskej a apokalyptickej symboliky. Obligátne pripomínam, že aj vyvolávanie apokalyptických nálad môže poslúžiť bičovaniu deštruktívnych masových psychóz. (A že sa nám dnes množia!) Buďme však realisti. To, že nechceme maľovať čerta na stenu, ešte neznamená, že si smieme realitu maľovať na ružovo. Dobre, zamerajme sa viac na prízemné, tvrdé fakty. Bohužiaľ, aj tieto tvrdé fakty a dáta o čomsi vypovedajú.

ohrozený systém

„Demokracia“ je príliš jednoduché slovo pre príliš zložitý komplex faktov, inštitúcií a procesov. Jednako toto slovo budem v záujme stručnosti používať, s upresnením, že mám na mysli zastupiteľskú demokraciu (nie „priamu“ demokraciu, nie „každodenný plebiscit“), systém, ktorý sa vyznačuje inštitucionalizovaným, prísnym pravidlám podrobeným spôsobom artikulácie vôle ľudu a tiež delením a kontrolou moci, vládou zákona, ktorý je dôležitejší než vôľa fyzických osôb, v tej-ktorej chvíli či tom-ktorom volebnom období tento systém zastupujúcich. Je to systém, ktorý nesmie závisieť len od bezprostredne vyjadrenej vôle či prelietavých žiadzí žijúcich súčasníkov, ale zakladá sa aj na posvätnej úcte k tomu, čo zanechali predkovia a čo je treba odovzdať budúcim generáciám: teda na kontinuite nielen v momentálnom priestore, ale aj v čase. Je to systém, ktorý je ťažké opísať vyčerpávajúco, pretože obsahuje a predpokladá mnoho nevypovedaného, možno aj slovne nepostihnuteľného. Je to systém, ktorý je v ľudských dejinách čímsi neskorým, nesamozrejmým a krehkým, niekedy až smrtiaco krehkým.