naše cnosti môžu byť zneužité aj v dôsledku vonkajšieho mocenského donucovania a môžu sa stať dokonca nástrojmi páchania zločinov; o to efektívnejšími, o čo vycibrenejšia je ich zdedená podoba. Takto napríklad nacistický režim dokázal deformovať a zneužiť nemecký zmysel pre disciplínu, oddanosť a efektivitu výkonu. Podobných príkladov je, samozrejme, viac.

cnosť a jej náhrady 

Keď totiž hovoríme o cnosti, hovoríme o istom druhu zdatnosti – starí Gréci oboje označovali slovom areté. Cnosť v pravom slova zmysle je však zároveň nástrojom aj cieľom osebe. Teda nie je len akýmsi disponibilným nástrojom dosahovania nejakého vonkajšieho cieľa, nástrojom, ktorý možno vymeniť alebo vyhodiť ako plastový pohár po tom, čo sme spotrebovali jeho obsah a tým vyčerpali jeho funkciu. Je to aj hodnota sama osebe, ktorá sa nevyčerpáva, ale, naopak, zachováva a posilňuje správnym konaním. Táto jednota prostriedku a cieľa sa uchopuje v celistvosti ľudského života, ktorý je životom v konkrétnom spoločenstve, teda nie životom osamelého a odcudzeného jednotlivca, ale jednotlivca spolupracujúceho a komunikujúceho. Je zrejmé, že v dobách spoločenských kríz dochádza k disociácii tejto jednoty. Hľadanie náhrad za ňu následne môže vyústiť aj do pokusov konštruovať „novú“, „alternatívnu“ či „revolučnú“ morálku.

Politické súvislosti sa tu zreteľne črtajú. Ak v tejto problematike „kopeme“ hlbšie, dostaneme sa až k javu, ktorý v 20. storočí Alain Besançon nazval „falzifikácia dobra“ (la falsification du bien) – jeden z kľúčových termínov pre pochopenie špecifických deformácií, ktorými môžu zdedené etické normy prechádzať aj pod vplyvom extrémnych, resp. totalitných ideológií, keď sa etické normy a cnosti dajú zneužiť na zhubné ciele, čím radikálne menia, resp. úplne strácajú svoj pôvodný význam. Rozlíšiť v takejto situácii medzi skutočnou morálkou a jej falzifikátmi môže byť veľmi ťažké. Vyžaduje to pozorné skúmanie.