tento týždeň sa v Denníku N objavil text s názvom: Rodičia detí s autizmom platia tisíce eur za terapie kmeňovými bunkami. Lekári hovoria o šarlatánstve.

Aj ja patrím medzi tých rodičov, medzi tie mamy, ktoré majú za sebou obdobie, kedy by urobili všetko preto, aby autizmus ich dieťaťa bol ľahšie, normálnejšie, bezpečnejšie zvládateľný. Obdobie, ktoré sa viac-menej objavuje v každom z príbehov špeciálnych detí. U takých detí, ktoré nie sú Sheldonovia, ani Rain Manovia, ale majú problémy so základnou hygienou, nevedia povedať, naznačiť, že ich niečo bolí, utekajú do cesty a farby semaforu síce pekne pomenujú, ale aj tak sa cez cestu rozbehnú na červenú. Deti, ktoré si búchajú hlavu do steny, škriabu sa, celé noci  nespia, útočia na seba i ostatných naokolo. Lebo aj také deti s autizmom máme.

Napriek tomu, že sme so synom mali okolo seba najskúsenejšie odborníčky, nepodarilo sa nám nájsť základný komunikačný kanál medzi ním a nami doma, medzi ním a svetom naokolo. Napriek času, ktorý sme mu venovali, nechcem si to stále priznať, ale isto často na úkor ostatných štyroch detí, obrovským finančným prostriedkom, ktoré sme vynaložili na všetky možné existujúce terapie, napriek láske, ktorú ako maličký dostával od všetkých súrodencov a rodiny, zlepšenie neprichádzalo. 

Tak, ako aj mnohé iné mamy a otcovia okolo mňa, sme čítali všetko čo nám prišlo pod ruku a v akýchkoľvek jazykoch. Pozerali všetko, čo kto kedy natočil, hľadali odborníkov doslova po celom svete. A áno aj ja, ako aj iné mamy, som podľahla nádeji, že nám možno pomôžu nielen kmeňové bunky, ale aj neviem aké špeciálne vyšetrenie slín, bylinné čaje, spoločné modlitby, výživové doplnky na mieru.