kým európsky kolonializmus je predmetom neustálej reflexie, arabské dobyvačné vojny a stáročia dominancie na Blízkom východe a v severnej Afrike (MENA) sa často bagatelizujú alebo romantizujú. V niektorých prostrediach sa dokonca oslavujú ako „zlatý vek islamu“, pričom sa zdôrazňujú kultúrne a vedecké úspechy, zatiaľ čo imperiálne aspekty sú odsúvané nabok.

Arabské armády vyrazili z Arabského polostrova v 7. storočí a v priebehu necelých sto rokov vytvorili impérium väčšie než Rímska ríša. Do roku 750 n. l. kontrolovali územie s rozlohou 13 miliónov km² a vládli viac ako 50 miliónom ľudí. Ich expanzia zásadne zmenila mapu troch kontinentov. Raná moslimská komunita vedená prorokom Mohamedom a jeho nástupcami nešírila islam len ako vieru – šlo aj o politický projekt s cieľom rozšíriť moslimskú vládu na čo najväčšiu časť sveta.

Arabská expanzia bola poháňaná kombináciou náboženského nadšenia, politických ambícií a imperialistickej dobyvačnej politiky. Kľúčovým prvkom vzostupu islamu bola predstava o dar al-islam (doslovne „obydlie islamu“), teda území, kde panovala moslimská vláda a kde boli učenia Koránu nadradené. Naopak, dar al-harb (doslovne „obydlie vojny“) predstavovalo krajiny mimo moslimskej kontroly. Táto dichotómia bola základom rozširovania raného islamského štátu. Ospravedlňovala vojenské výpravy ako súčasť božej misie, ktorej cieľom bolo priniesť tieto krajiny pod islamskú nadvládu, pričom územná dobyvačnosť bola považovaná za svätú povinnosť.